spomienky na druhú svetovú vojnu

Napriek tomu, že bol ešte len dieťa, spomína si aj na druhú svetovú vojnu, napríklad na situáciu po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP). 

„Mama mala ťažkosti s prstom a môj brat so sestrou – dvojčatá – boli ešte malí. Presťahovali sme sa k starej mame do Ludrovej, kde sme prežili ťažkú noc, keď susedia z Bieleho Potoka zapálili granátmi humná, pretože oni boli zapojení v Povstaní a Ludrová nie. My sme bývali pod kostolom a iskry lietali až ponad kostol, taký obrovský bol ten oheň. Keď sme sa na druhý deň vrátili domov, našli sme v našom byte nemeckých vojakov, no onedlho z nášho bytu odišli.”

Počas obdobia SNP a vtedajších bojov sa museli často schovávať v pivniciach. Zažili aj postupujúcu Červenú armádu. 

archív pamätníkaFrantišek s čiernymi výložkami.

„Bývali sme na konci mesta a keď sme sa raz s otcom vracali domov, išiel oproti nám jeden ruský dôstojník. Videli sme, ako vyšiel na ulicu jeden zamestnanec železničnej stanice a rozprával sa s tým Rusom. Potom išiel ďalej, zastavil nás a hovorí otcovi: ,Máš časy?‘ Tak mu ukázal, že nemá, hodinky mal vo vrecku. Pustil nás teda ďalej. A ten prednosta stanice tam stál ako soľný stĺp. Môj otec hovorí: ,Čo sa stalo?‘ On: ,Ale prišiel a že: Máš časy?‘ Mal také hodinky na retiazke vytiahol ich a ukázal mu, koľko je hodín. A Rus: ,Predáš?‘ On: ,Nepredám!‘ A davaj! Vytrhol mu ich aj s tou retiazkou.“

namiesto štúdia Pomocné technické prápory

Ľudovú školu a gymnázium navštevoval František v Ružomberku. Plánoval pokračovať v štúdiu a aj išiel na prijímacie skúšky na Vysokú školu lesnícku do Zvolena. Bolo to však už po nástupe komunizmu. 

„Prvá otázka bola, že keď som z toho Hlinkovho hniezda, tak že čo viem o Ružomberku. Už som vedel, na čom som, že som skončil. Aj priamo na gymnáziu boli takí dvaja, čo robili kádrové posudky.“ 

Vďaka známym sa zamestnal v Ružomberku, lenže v roku 1952 mu prišiel povolávací rozkaz a v auguste musel narukovať k Pomocným technickým práporom (PTP). 

„Mal som jedného suseda, ktorý bol zamestnaný na vojenskej správe. Bol partizán a ja som mu pomáhal urobiť maturitu. No a dozvedel som sa od môjho priateľa, dôstojníka, ktorý tiež pracoval na vojenskej správe, že práve tento môj sused ma zaradil k PTP. Vraj môj otec bol náboženský fanatik a vatikánsky vojak! Potom som už toho človeka ignoroval.”

archív pamätníkaFrantišek Šlachta s manželkou.

Príslušníci PTP nemali poňatia, čo ich čaká. František si spomína, že prvotný pocit bol dosť veľký šok. 

„Bolo to vtedy kruté, cvičák sme mali tri týždne. Bol som v Moste a zo stanice sme prešli v daždi s kufrom do kasární. Moje civilné šaty, ktoré mi mamka zabalila ako slušnému človeku, prišli po týždni splesnivené domov. Dali nám nemecké mundúry. Bolo to dosť ťažké, ale nakoniec som to prežil. Vďaka tomu, že som sa od roboty neodťahoval, tak som bol za tie dva roky a nejaké tri mesiace 17-krát na opušťáku či dovolenke. Motal som sa po stavbách po Čechách. Naučil som sa murárčine a keď som prišiel z vojny, mal som aj nejaký finančný základ.”

Velitelia boli rôzni a väčšinou „pétepákov” nejavili veľmi záujem. Mnohí dôstojníci boli totiž k PTP priradení za trest. 

„Buď boli s IQ 35, alebo boli zaradení k PTP za trest a tí na to kašlali. Boli však aj velitelia slušní a inteligentní. Mali sme jedného veliteľa, ktorý prešiel celý ruský front od Moskvy až na Duklu. Keď si napr. na 1. mája obliekol bielu uniformu, tak medaily mal navešané až po pupok. A bol aj taký major Kadeřábek, dvojmetrový chlapisko. Vždy sa prihrnul, keď sa stala nepríjemnosť, a keď zareval na vrátnici, tak celý tábor bol v pozore. My sme zdravili len od poručíka nahor. No oni do nás nezabŕdali, lebo vedeli, že „pétepákom“ majú dať pokoj. Občas dostali od nás aj nakladačku občas, pretože boli medzi nami aj prudší chlapi.“

Nezáujem bol často aj zo strany lekárov, ktorí boli k PTP tiež pridelení a o zdravotný stav príslušníkov PTP sa veľmi nestarali. Keďže však väčšinu času boli s „pétepákmi“ postupne prešli na ich stranu a držali s nimi.

aj smrteľné úrazy

Pétepáci stavali hlavne bytovky, ale aj kasárne či letiská. 

„Keď sme prišli na prvé pracovisko do Přerova, bol tam len taký kopček a polia a uprostred tých polí sme mali stavať kasárne. Prišli sme do baraku, ktorý bol postavený v poli. Nebolo tam ešte nič, všade nevybratá repa, čo zapadla snehom.“ 

Často sa im „podarilo” postaviť aj neštandardné bytovky. V Chrudime postavili bytovku, a keď prišli tesári, zistili, že budova bola o 12 cm hore užšia než dolu. Vážnejšie však bolo, keď sa stávali úrazy, niekedy dokonca aj smrteľné.

archív pamätníkaFrantišek Šlachta s fotoaparátom.

„Chodila partia chlapcov na dempri, takom zvláštnom traktore s korbou. Mali naložený štrk a sedeli vedľa šoféra nalepení na blatníkoch. Keď sa šofér uhýbal nákladnému autu, zachytil predným kolesom o nejaký stĺp, strhlo mu volant a ten traktor letel dolu svahom po lúke a tí chlapci popadali pred ten stroj. Päť mŕtvych bolo vtedy.“

Národnostné aj sociálne zloženie príslušníkov PTP bolo pestré. Boli tam Slováci aj Maďari, kulaci, bohoslovci, vysokoškolskí študenti vyhodení zo štúdia, či aj tzv. kopečkári, ktorí sa pokúšali ujsť za hranice. Podľa pamätníka si k sebe rýchlo našli cestu a skamarátili sa. 

„My sme vôbec nerozdeľovali, že ty si Maďar, či čo si. Všetci sme boli kamaráti. Boli sme partia a makali sme a aj na 200 percent a plnili sme normy. Ale nehladovali sme, boli sme vtedy mladí a plní síl.“ 

V rámci stavebných prác ich presúvali na rôzne pracoviská. František pôsobil okrem Přerova v Chrudime, Českej Trebovej, ale v pamäti mu ostalo hlavne pracovisko v Plzni, kde stavali letisko v Líních a kde bola mimoriadne ťažká práca. 

„Keď som prišiel do Plzne, niektorí chlapci tam slúžili už štvrtý rok. Keď udrela sobota, tak vojaci sadli na rýchlik a išli sa zabávať. My sme dostávali plat ako normálni zamestnanci, len nám polovicu zobrala armáda a zvyšok sme dostávali na vkladnú knižku.“

archív pamätníkaV horskej službe.Veľmi smiešne boli podľa pamätníka politické školenia, na ktoré sa „pétepáci“ vyslovene tešili. 

„My sme chodili na politické školenie s radosťou, lebo tam boli klerici, ktorí už mali aj tri roky seminára a už mali marxizmus preštudovaný. A tí toho politruka tak domotali, že nevedel ani, či sa volá Jano, či Juro. Mali sme z toho zábavu! Oni mali argumenty a ten politruk bol človek, ktorý len čítal niečo z brožúrky. Vždy sa to skončilo fiaskom, rozohnali nás a hotovo.“

V útvare, v ktorom slúžil František, boli možné vychádzky, ktoré ako veriaci človek využíval aj na návštevu kostola a niekoľkokrát sa dokonca dostal aj domov na dovolenku za rodinou a snúbenicou. Určité uvoľnenie nastalo po smrti Stalina a následne Gottwalda v roku 1953. 

„Keď zomrel Stalin, tak som zhodou okolností dostal dovolenku. Išiel som vlakom cez Bohumín a Ostravu do Žiliny. A v Bohumíne na stanici zrazu bola obrovská fotografia Stalina s takou páskou a vedľa neho Gottwald, tiež s páskou. Tak som sa dozvedel, že aj Gottwald zomrel.“

Asi v polovici roku 1954 prišli previerky a PTP boli prekvalifikované na Technické prápory (TP). Preverený bol aj František, dokonca ho povýšili na slobodníka. Stal sa pomocníkom starešinu, ktorým bol Vladimír Huljak, veľmi vzdelaný pán, na ktorého František aj po rokoch spomína ako na dobrého človeka. Mali samostatnú izbu, aj kanceláriu. Dokonca preverení príslušníci, teraz už TP, dostali zbrane a boli si zastrieľať na strelnicu. Ale väčšinu času mali zbraň odloženú v sklade a ich úloha naďalej spočívala v tvrdej práci.

projekcia, fotografia a horská služba

Do civilu sa František dostal 2. decembra 1954 a už 8. decembra mal sobáš. František bol takmer 35 rokov zamestnaný ako projektant pre celulózny a papierový priemysel. Podieľal sa na budovaní všetkých papierenských fabrík na Slovensku, od Štúrova, cez Hencovce, Harmanec, Slavošovce až po ružomberskú fabriku. Popri tom sa začal venovať fotografii. 

„To ma tak akosi napĺňalo. Politika ma nezaujímala, lebo aká je to politika, to ma utvrdilo, keď som bol u PTP. Ja som žil v projekcii, potom som žil pre rodinu a zaoberal som sa aj krajinárskou fotografiou.“

Popri projektovaní a výstavbe nových papierenských strojov sa tak František uplatnil aj ako fotograf a vydal tri samostatné publikácie o ich výstavbe a technológii. V spolupráci s vydavateľstvom OSVETA a NEOGRAFIA v Martine sa stal spoluautorom či autorom vlastných obrazových publikácií z horného Liptova. Zaslúžil sa aj o vydanie prvej celofarebnej publikácie o Ružomberku.

Dlhé roky bol dobrovoľný člen Horskej služby, kde zažil krásne, ale aj ťažké momenty. Vďaka častému pobytu v horách vytvoril množstvo krajinárskych fotografií a len v časopise Krásy Slovenska publikoval vyše 700 fotografií. Venoval sa však i fotografovaniu sakrálnych stavieb Liptova a Oravy, folklóru Liptova a jeho prírodných zvláštností. Dlhé roky spolupracoval s rôznymi redakciami, kde publikoval fotografie z prostredia vodákov, horolezcov, rybárov, poľovníkov, turistov a lyžiarov.

Fotografii sa venuje dodnes. 

Celý život je veriaci človek. S láskou spomína na svoju už zosnulú manželku Editu, rod. Matulovú (1932 – 2008), s ktorou prežil pekný život a ktorú považuje za vzácnu ženu. Mali spolu päť dcér, na ktoré je František veľmi hrdý.