„my starí nesmieme mladým zavadzať. Pri záplave písačiek platí, ako ktosi povedal, že ‚všetko už bolo povedané, len ešte nie každým‘, a ako napísal Milan Kundera, ‚jedno ráno sa prebudíme a každý z nás bude spisovateľom‘... Intelektuál sa líši od politika v tom, že chce pravdu nájsť a presvedčiť o svojej ‚pravde‘ iných intelektuálov, nie ju presadiť v politike. Ty vieš sám najlepšie, že som Tebe aj iným priateľom z VPN vyčítal to, že ste nešli do politiky. Vo svojom príspevku do Tvojej knihy by som nepovedal nič nové, len by som sa opakoval. Som rád, že si prijal moje ospravedlnenie a znovu Ti ďakujem za pochopenie.“
Nuž, milý Laco, v troch veciach sa mýliš. Po prvé, s výnimkou zhruba štyroch ľudí z bratislavského centra Verejnosti proti násiliu (vrátane mňa) šli všetci do aktívnej politiky. To, že z nej boli časom „vytlačení“ alebo „prehodili hodnotovú výhybku“, je iný príbeh. Po druhé, aj tí, ktorí nešli, sú fakticky v politike prítomní svojím glosovaním aktuálneho diania a všelijako inak. A po tretie, autormi tejto knihy sú najmä ľudia „neviditeľní“ vo verejnom priestore, no inšpiratívni a dôležití svojimi životmi. O nich to je – o takzvane obyčajných životoch a neobyčajných príbehoch. Napokon, Miro Kusý vo svojej recenzii k jednej z tvojich kníh citoval tieto tvoje vlastné vyjadrenia:
„‚…život dostáva zmysel tým, že je žitý‘ (83). ‚Nepotrebujeme ‚vyrábať‘ zmysel. Všetky udalosti, ktoré nás postretnú, nadobúdajú pre ľudský subjekt význam – pozitívny alebo negatívny – prosto tým, že sa stali.‘ (83). ‚Človek je mýtofilný, hypersociálny, hyperemocionálny a vystrašený živočích. Jedine kultúra robí človeka autentickým živým tvorom.