.všade uvádzate, že ste Američan slovenského pôvodu. Nechcete byť Slovak-American, ako je to teraz v móde?
Po celý môj život v Štátoch som bol hlboko presvedčený, že sa postupne stávam a napokon, že som sa stal Američanom. Aj ľudia okolo mňa tak zmýšľali. Až istý černošský reverend menom Jessie Jackson, ktorý sa dodnes považuje za bojovníka za ľudské práva, zmenil túto frazeológiu na Afro-American, Japanese-American či Slovak-American. To, že ja sa považujem na americkom kontinente za Američana slovenského pôvodu, je môj protest proti Jacksonom vymyslenému označovaniu, pretože má rasistický podtón. Lebo v Amerike existuje aj čierny rasizmus! O tom sa však nevraví, lebo to nie je politicky correct!
.aké máte občianstvo?
Mám dve občianstva – americké aj slovenské. Na Slovensku som Slovák a v Amerike Američan slovenského pôvodu. Je to moje hlboké presvedčenie. Tak ako si Slováci neuvedomujú obrovský rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom, tak si mnohí Američania neuvedomujú, že ten pojem Afro-American je degradácia toho, z čoho Amerika vznikla. Tej základnej myšlienky súžitia, slobody a tolerancie. Toto delenie na Afro-American, Japanesse-American a podobne plodí rôzne konflikty medzi národnosťami, pretože som najprv Japonec, až potom Američan, najprv Afričan, až potom Američan. Ale keď sme v prvom rade Američania, tak nás niečo zjednocuje a spája v tejto fascinujúcej krajine.
.vy máte Ameriku asi naozaj rád.
Viete, žil som tam tridsať rokov a zaľúbil som sa do nej. Ale i tak sa čudujem, že tá krajina drží pokope. Lebo tam žije vedľa seba prakticky celý svet, spleť jazykov a rozdielnych kultúr. Ale ja som tam nemal nikdy s nikým konflikt – ani s Japoncom, ani s Číňanom, ani s Vietnamcom, ale ani s Maďarom či Čechom. Istý čas, keď som predával v obchode, bol mojím šéfom Kórejčan, a nikdy sme nemali konflikt.
.vo vašom životopise sa uvádza, že ste herec, režisér, novinár, spisovateľ. Kým sa cítite vy?
Predovšetkým príslušníkom stratenej socialistickej generácie.
.prečo stratenej?
Lebo sme utopili v socializme naše najplodnejšie roky. A tak sa – napriek úspechom vo svojom profesionálnom živote na dvoch kontinentoch – cítim najmä ako príslušník stratenej socialistickej generácie.
.do dospelosti ste vstupovali v osudnom roku 1948 ako vyštudovaný herec. Aké to bolo, začínať svoju umeleckú kariéru s nástupom komunizmu?
Musím sa vrátiť do čias vojny, keď som mal štrnásť-pätnásť rokov. Môj otec bol armádny dôstojník a bol účastníkom Povstania. Padol do zajatia a odtransportovali ho do nemeckého lágra. Nebol to síce vyhladzovací židovský koncentrák, ale ani oficiálny zajatecký tábor, v ktorom by existovali nejaké pravidlá. Prežil to. My sme azda preto inklinovali k Sovietskemu zväzu, oslobodil nás, a nová vládna garnitúra nám stále zdôrazňovala, aké nádherné slnko slobody nás čaká v komunistickom raji, ktorý je už-už na obzore. Dnes to znie len ako fráza, ale my sme stále počúvali len o slobode, o slobodnom človeku, o rozvoji osobnosti. Bolo to také logické, samozrejmé.
.čiže ste uverili, že komunistický režim ako záruka slobody môže fungovať.
Áno, po vojne som bol ako mladý chalan presvedčený, že to môže byť perspektívne. Aspoň si na to tak nejako spomínam.
.vytriezvenie bolo rýchle?
Po roku 1948 môjho otca prenasledovali zasa komunisti, pretože bol veriaci katolík, nevzdal sa náboženstva a aj v čase Povstania vodil aj svoju armádnu jednotku v nedeľu do kostola. Komunisti ho potom z armády vysánkovali.
.takže rýchla strata ilúzií o slobode?
Áno, prestali sme tomu veriť. Ak si dobre spomínam, už predtým bol pre mňa azda rozhodujúci okamih vražda Jana Masaryka, ktorý vypadol z okna.
.tak to ste vytriezveli rýchlo. Masaryk zomrel v marci 1948.
Matne si pamätám, že to bol pre mňa prvý šok. Ako mohol on skočiť z okna? A potom prišli päťdesiate roky a s nimi ďalšie udalosti – vraždy, prenasledovania...Dozvedeli sme sa, že za Masarykovu smrť bola zodpovedná sovietska NKVD. Človek musel robiť stále kompromisy, lebo v tom čase bolo ťažké byť disidentom. Ale ak ste sa neangažovali radikálne proti komunistickému trendu, tak ste prežili.
.vy ste robili v tom čase aj v rozhlase.
Áno, rozhlas ma fascinoval od detstva. Už ako chlapec som vysielal cez telefónny kábel pre mamu z izby do kuchyne, vydával som aj programový časopis. A keď som bol ako brigádnik na Trati mládeže, uvidel som tam rozhlasové auto. Tak som išiel za reportérom Jánom Čížom, či by mi dal spraviť reportáž. Skúsil to so mnou a ja som urobil z Trate mládeže reportáž, za ktorú on potom skoro vyletel z rozhlasu. Bola to reportáž o láske, ale nie o láske k socializmu, ale o tej obyčajnej medzi chlapcami a dievčatami.
.ale najprv ste sa živili divadlom.
Aj rozhlasom, aj divadlom. Bol som tri roky na Novej scéne Národného divadla a potom som odišiel do Žiliny, už ako režisér a asistent dramaturgie. Rok som bol aj v Nitre. A túto prvú etapu svojho profesionálneho života som skončil v rozhlase ako režisér.
.patrili ste k zakladateľom Slovenskej televízie, boli ste režisérom prvých televíznych inscenácií. K tomu ste sa ako dostali?
Bol som stále v kontakte so svojimi profesormi z konzervatória a medzi nimi bola aj Magda Lokvencová-Husáková. Mal som ju veľmi rád, bola to inteligentná žena a výborná režisérka, od ktorej som sa veľa naučil. A ona mi raz navrhla, aby som sa sústredil na televíziu. Moja prvá otázka bola: čo je to televízia?
.aké to bolo – rozbiehať televízne vysielanie?
Fascinujúce, inak to neviem povedať. Bolo to úplne nové, nikto z nás nevedel, čo to je. Najprv nás poslali na zaškolenie do Prahy a potom sa vytvárali redakcie. Ja som išiel do literárno-dramatickej a začali sme robiť prvé inscenácie.
.skúste nám to priblížiť. To sa robilo najprv naživo?
Iba naživo. Boli to z dnešného pohľadu katastrofálne podmienky. Prišli sme na Zochovu ulicu do nejakej telocvične s rozbitými oknami, postavili sme tam kulisy a vysielali inscenáciu Stalo sa v daždi s Elom Romančíkom a Máriou Prechovskou. Bol to môj režisérsky debut. Na záznam sme prvýkrát nakrúcali až niekedy koncom päťdesiatych rokov.
.ako to zvládali herci?
Po celý môj život v Štátoch som bol hlboko presvedčený, že sa postupne stávam a napokon, že som sa stal Američanom. Aj ľudia okolo mňa tak zmýšľali. Až istý černošský reverend menom Jessie Jackson, ktorý sa dodnes považuje za bojovníka za ľudské práva, zmenil túto frazeológiu na Afro-American, Japanese-American či Slovak-American. To, že ja sa považujem na americkom kontinente za Američana slovenského pôvodu, je môj protest proti Jacksonom vymyslenému označovaniu, pretože má rasistický podtón. Lebo v Amerike existuje aj čierny rasizmus! O tom sa však nevraví, lebo to nie je politicky correct!
.aké máte občianstvo?
Mám dve občianstva – americké aj slovenské. Na Slovensku som Slovák a v Amerike Američan slovenského pôvodu. Je to moje hlboké presvedčenie. Tak ako si Slováci neuvedomujú obrovský rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom, tak si mnohí Američania neuvedomujú, že ten pojem Afro-American je degradácia toho, z čoho Amerika vznikla. Tej základnej myšlienky súžitia, slobody a tolerancie. Toto delenie na Afro-American, Japanesse-American a podobne plodí rôzne konflikty medzi národnosťami, pretože som najprv Japonec, až potom Američan, najprv Afričan, až potom Američan. Ale keď sme v prvom rade Američania, tak nás niečo zjednocuje a spája v tejto fascinujúcej krajine.
.vy máte Ameriku asi naozaj rád.
Viete, žil som tam tridsať rokov a zaľúbil som sa do nej. Ale i tak sa čudujem, že tá krajina drží pokope. Lebo tam žije vedľa seba prakticky celý svet, spleť jazykov a rozdielnych kultúr. Ale ja som tam nemal nikdy s nikým konflikt – ani s Japoncom, ani s Číňanom, ani s Vietnamcom, ale ani s Maďarom či Čechom. Istý čas, keď som predával v obchode, bol mojím šéfom Kórejčan, a nikdy sme nemali konflikt.
.vo vašom životopise sa uvádza, že ste herec, režisér, novinár, spisovateľ. Kým sa cítite vy?
Predovšetkým príslušníkom stratenej socialistickej generácie.
.prečo stratenej?
Lebo sme utopili v socializme naše najplodnejšie roky. A tak sa – napriek úspechom vo svojom profesionálnom živote na dvoch kontinentoch – cítim najmä ako príslušník stratenej socialistickej generácie.
.do dospelosti ste vstupovali v osudnom roku 1948 ako vyštudovaný herec. Aké to bolo, začínať svoju umeleckú kariéru s nástupom komunizmu?
Musím sa vrátiť do čias vojny, keď som mal štrnásť-pätnásť rokov. Môj otec bol armádny dôstojník a bol účastníkom Povstania. Padol do zajatia a odtransportovali ho do nemeckého lágra. Nebol to síce vyhladzovací židovský koncentrák, ale ani oficiálny zajatecký tábor, v ktorom by existovali nejaké pravidlá. Prežil to. My sme azda preto inklinovali k Sovietskemu zväzu, oslobodil nás, a nová vládna garnitúra nám stále zdôrazňovala, aké nádherné slnko slobody nás čaká v komunistickom raji, ktorý je už-už na obzore. Dnes to znie len ako fráza, ale my sme stále počúvali len o slobode, o slobodnom človeku, o rozvoji osobnosti. Bolo to také logické, samozrejmé.
Dodnes považujem sovietsku inváziu za zločinecký akt. Bolo mi nesmierne smutno, že krajina Dostojevského, Čechova, Gogoľa sem nahnala tie šestnásťročné deti.
.čiže ste uverili, že komunistický režim ako záruka slobody môže fungovať.
Áno, po vojne som bol ako mladý chalan presvedčený, že to môže byť perspektívne. Aspoň si na to tak nejako spomínam.
.vytriezvenie bolo rýchle?
Po roku 1948 môjho otca prenasledovali zasa komunisti, pretože bol veriaci katolík, nevzdal sa náboženstva a aj v čase Povstania vodil aj svoju armádnu jednotku v nedeľu do kostola. Komunisti ho potom z armády vysánkovali.
.takže rýchla strata ilúzií o slobode?
Áno, prestali sme tomu veriť. Ak si dobre spomínam, už predtým bol pre mňa azda rozhodujúci okamih vražda Jana Masaryka, ktorý vypadol z okna.
.tak to ste vytriezveli rýchlo. Masaryk zomrel v marci 1948.
Matne si pamätám, že to bol pre mňa prvý šok. Ako mohol on skočiť z okna? A potom prišli päťdesiate roky a s nimi ďalšie udalosti – vraždy, prenasledovania...Dozvedeli sme sa, že za Masarykovu smrť bola zodpovedná sovietska NKVD. Človek musel robiť stále kompromisy, lebo v tom čase bolo ťažké byť disidentom. Ale ak ste sa neangažovali radikálne proti komunistickému trendu, tak ste prežili.
.vy ste robili v tom čase aj v rozhlase.
Áno, rozhlas ma fascinoval od detstva. Už ako chlapec som vysielal cez telefónny kábel pre mamu z izby do kuchyne, vydával som aj programový časopis. A keď som bol ako brigádnik na Trati mládeže, uvidel som tam rozhlasové auto. Tak som išiel za reportérom Jánom Čížom, či by mi dal spraviť reportáž. Skúsil to so mnou a ja som urobil z Trate mládeže reportáž, za ktorú on potom skoro vyletel z rozhlasu. Bola to reportáž o láske, ale nie o láske k socializmu, ale o tej obyčajnej medzi chlapcami a dievčatami.
.ale najprv ste sa živili divadlom.
Aj rozhlasom, aj divadlom. Bol som tri roky na Novej scéne Národného divadla a potom som odišiel do Žiliny, už ako režisér a asistent dramaturgie. Rok som bol aj v Nitre. A túto prvú etapu svojho profesionálneho života som skončil v rozhlase ako režisér.
.patrili ste k zakladateľom Slovenskej televízie, boli ste režisérom prvých televíznych inscenácií. K tomu ste sa ako dostali?
Bol som stále v kontakte so svojimi profesormi z konzervatória a medzi nimi bola aj Magda Lokvencová-Husáková. Mal som ju veľmi rád, bola to inteligentná žena a výborná režisérka, od ktorej som sa veľa naučil. A ona mi raz navrhla, aby som sa sústredil na televíziu. Moja prvá otázka bola: čo je to televízia?
.aké to bolo – rozbiehať televízne vysielanie?
Fascinujúce, inak to neviem povedať. Bolo to úplne nové, nikto z nás nevedel, čo to je. Najprv nás poslali na zaškolenie do Prahy a potom sa vytvárali redakcie. Ja som išiel do literárno-dramatickej a začali sme robiť prvé inscenácie.
.skúste nám to priblížiť. To sa robilo najprv naživo?
Iba naživo. Boli to z dnešného pohľadu katastrofálne podmienky. Prišli sme na Zochovu ulicu do nejakej telocvične s rozbitými oknami, postavili sme tam kulisy a vysielali inscenáciu Stalo sa v daždi s Elom Romančíkom a Máriou Prechovskou. Bol to môj režisérsky debut. Na záznam sme prvýkrát nakrúcali až niekedy koncom päťdesiatych rokov.
Nemôžem sa vrátiť. Sloboda je cesta, z ktorej sa nedá zísť.
.ako to zvládali herci?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.