podľa výrazu tváre mal už v sebe pár borovičiek s pivom. Začal hovoriť. Najprv len tak, že tie farárove kázne sa nedajú počúvať, že je zima a že je dobre, že nasnežilo. Minulý rok bolo málo snehu, korene buriny nevymrzli a potom bolo treba stále „repu“ plieť.
Medzičasom objednal kolo. Pripili sme si a zasmiali sa, či bol na štefanskej zábave. Že nie, vraj len samé „deti“ chodia, a to už nie je ako kedysi. Nato zvážnel: „Videl som ťa v televízore. Dobre si rozprával! Kto by to bol na teba povedal...“ Kamaráti sa začali smiať. Paľo pokračoval. „Dobre, že ste chodili na tie námestia, ale vieš, to nebude stačiť. Ja som štrajkoval, keď padal komunizmus, a pozri, kam sme to dotiahli.“ Rozhodil rukami a rozosmial sa. „Sluchaj ma, musíte im dať zabrať aj v novom roku.“ Žmurkol, kývol rukou, zvesil kabát a odišiel.
Paľo nespresnil, koho mal na mysli. Takéto stretnutia sú pre mňa malým zrkadlom našich aktivít. Niekto si povie, že dedinský hrdina rozpráva múdrosti po borovičke, to už mi je len za zkradlo. No aj toto potvrdzuje, že vo vzduchu je volanie po zmene a registruje ho naozaj široká spoločnosť: od intelektuálov až po smutných dedinských hrdinov. Zatiaľ to však nie je uchopené do praktickej, alebo ak chcete, politickej roviny. Námestia sú „len“ symbol a memento. Zoznam odstúpených alebo odídených spolu s výsledkami komunálnych volieb zas dôkaz.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.