Odkiaľ sa vlastne vzal antisemitizmus?

ozbrojené nájazdy (pogromy) zamerané na túto pomerne malú komunitu, boli ukončené zatiaľ najdesivejšou čistkou uprostred 20. storočia. Vybrala si za obeť 6 miliónov životov. Prevažná väčšina obetí boli civilisti, nevinné a prevažne veľmi chudobné minoritné obyvateľstvo Európy. Prečo? 

Na pochopenie aspoň časti toho, čo zasialo v srdciach a mysliach nežidovského obyvateľstva túto večnú neutíchajúcu nenávisť, je potrebné vrátiť sa do histórie, k počiatkom viery. 

židia sú vyvoleným Božím národom od čias Abraháma a Mojžiša

Abrahám, biblická postava a prvý patriarcha najhlavnejších monoteistických náboženstiev sveta, podľa židovskej viery zvestoval priamo Bohom zaslanú správu o Židoch ako vyvolenom, privilegovanom národe. Božia zvesť v podobnom duchu bola neskôr potvrdená aj Mojžišovi na hore Sinai. Táto viera sa od počiatku stáva pevnou súčasťou judaizmu. Zároveň vyvoláva ako koncept oddávna aj veľký odpor a strach susedov. Podľa všetkého ide o psychológiu človeka: na autoproklamatívne „vyvolených“, či „dokonalejších“ sa pozeráme so zmesou strachu a nenávisti. V kontexte starovekej dogmy pokrvnej príslusnošti sa potom etnická a religiózna podoba židovstva stávajú akoby neoddeliteľnou súčasťou. 

V skutočnosti je opak pravdou: nadradenosť a „svetlo“ sa chápe v judaizme predovšetkým ako prejav vyššej morálnej zodpovednosti. Navyše, konverzia iných etník na judaizmus sa realizuje už oddávna. Je pravdou, že judaizmus ako jediné z 3 príbuzných monoteistických náboženstiev nemá potrebu šíriť svoje učenie medzi neveriacich, a tým sa stáva sa tak trochu „elitárskym klubom“, súvisí to s hlbokým presvedčením o potrebe prijať Boha úplne. Relatívna uzavretosť tejto viery tak na jednu stranu mocne posilňuje pocit súdržnosti, na strane druhej vytvára nemenné podmienky k tomu, aby sa stala večnou minoritou. 

V časoch babylónskych, perzských, gréckych a rímskych výpadov napokon najskôr severné kráľovstvo Izraela a neskôr južné kráľovstvo Judey preto definitívne stráca svoju územnú identitu a získava ju napokon až v roku 1948, kedy bol založený moderný Izrael. 

zavraždenie mesiáša kresťanov 

Ukrižovanie historickej postavy Ježiša, „bohovražda“ za čias nadvlády Ríma sa tradične pripisuje Židom. Na úvod je treba uviesť, že židovské autority odmietajú hodnovernosť biblických a historických zdrojov, ako ich interpretuje kresťanská viera. Ale ak aj pripustíme, že sa veci stali približne tak, ako to poznáme, ich interpretácia bola účelovo posunutá. 

Ježiša napriek faktickému súhlasu mnohých Židov napokon samozrejme popravili Rimania, a úloha Židov ako vazalského národa sa tu najskôr preceňuje. Rimania nepopravovali vo svojom mnohonárodnostnom a multireligióznom impériu svojich poddaných iba pre náboženstvo, ale len zo zákonných, či politických dôvodov. 

„Mnohí kresťania nikdy väčšine Židov nezabudli, že neprijali obetu Krista.“

Logicky bola Ježišova „heréza“ zrejme medzi určenými, nábožensky orientovanými Židmi odmietaná, a mohli si naozaj želať jeho odstránenie. Politickú, ani vojenskú silu na realizáciu tohoto aktu ale v skutočnosti nemali, stala sa napokon iba ďalšou politickou vraždou s požehnaním Ríma. Nezabúdajme, že z historického hľadiska bol aj Ježiš Židom, a aj prví kresťania sa napokon regrutovali nezriedka práve medzi nimi. Téza o Židoch, ako národe, zodpovednom priamo za smrť Ježiša teda stojí najskôr na hlinených nohách. 

Pravdou naopak ostalo, že mnohí kresťania nikdy väčšine Židov nezabudli, že neprijali obetu Krista, božského Ježiša ako mesiáša.