prekladateľka Marta Ličková je manželka novinára Pavla Lička, ktorý zo ZSSR do Československa a ďalej do Británie prepašoval rukopis svetoznámeho románu Rakovina od Alexandra Solženicyna. Ličkovci boli od ranej mladosti presvedčení komunisti, do strany vstúpili hneď po druhej svetovej vojne. Stranícku knižku vrátili v septembri 1968 a tak vyjadrili svoj nesúhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy a politikou KSČ. Dôsledky boli tvrdé pre oboch.

detstvo v dobrom štáte

Marta Ličková hovorí, že sa narodila „v dobrom štáte” – v Československej republike. Stalo sa tak 19. februára 1926 v malej obci Baďan neďaleko Banskej Štiavnice. Detstvo strávila v neďalekej obci Bohunice. Od piatej triedy pokračovala na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde žila u tety. Kvôli štúdiu jazykov prešla na obchodnú akadémiu. Marta musela dospieť rýchlo a náhle, pretože o otca prišla už ako 14-ročná. Dva roky pred maturitou Marta žila so sestrou v rodine známeho spisovateľa a prekladateľa Štefana Žáryho.

mladosť v slovenskom štáte

Obdobie slovenského štátu prinieslo neblahé zmeny. Kvalifikovaní českí učitelia boli nahradení učiteľmi poplatnými Hlinkovej ľudovej strane, ktorí často neboli dostatočne profesionálne pripravení. Marta ich neraz aj opravila, napríklad na dejepise. Obmedzovanie osobného života v záujme „mravnosti“ bolo mladým nepríjemné, napríklad dievčatá a chlapci sa nesmeli stýkať ako dovtedy, chodiť na literárne či kultúrne večery. Marta spomína, že sa s rovesníkmi radi vyhýbali stretnutiam Hlinkovej mládeže. „To bol jeden hnusný štát,” hodnotí pani Marta.

Ku koncu vojny sa Marta vrátila k rodine do Bátoviec. So sestrou usilovne študovali doma, keďže školy kvôli prechodu frontu nefungovali a aj u nich bývali ruskí vojaci. Nemecky vedela už od starej mamy, rusky sa začala učiť počas vojny.

archív pamätníkaMarta Ličková so sestrou Magdou v 40. rokoch

Svojho manžela Pavla Lička spoznala ešte ako 16-ročná na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Pavol počas povstania pôsobil ako partizán. Po potlačení povstania sa s ďalšími povstalcami schovávali v banskobystrickom podzemí, inokedy po bytoch. Občas od neho nejaké správy dostala aj Marta, síce útržkovité a nepriame, ale aspoň vedela, že žije. Dohodli sa, že po vojne sa stretnú v Bratislave.

po vojne

Práve v tomto pohnutom období socializmus oslovil mnohých mladých ľudí. Ličkovci mali dobrú československú výchovu z prvorepublikových škôl, so slovenským štátom sa nikdy nestotožnili. V Banskej Bystrici vďaka gymnaziálnemu profesorovi Dr. Pavlovi Stykovi spoznávali socialistické myšlienky. Práve „v tomto prostredí bol živým vzorom utopický socializmus, vtedy sme verili, že sa v ňom dá žiť. Boli sme úprimní komunisti, idealisti. Do strany sme vstúpili v roku 1946.“

Marta v lete 1945 po oslobodení zmaturovala a vybrala sa do hlavného mesta. V Bratislave vyhrala konkurz na miesto sekretárky hlavného riaditeľa rozhlasu. Ličkovci sa zosobášili v apríli 1948. Vtedy Marta odišla z rozhlasu a začala prekladať.

vytriezvenie mladých komunistov

Pavel Ličko po vojne pracoval ako tlačový referent na Povereníctve priemyslu, neskôr na „Kultprope“ – kultúrno-propagačnom oddelení ÚV KSS. Na základe zistení o politických procesoch Pavel Ličko na vlastnú žiadosť v auguste 1951 toto miesto opustil.

V tomto roku si už nečisté praktiky strany nebolo možné nevšimnúť. Pani Marta si spomína na voľby v máji 1948. Ako socialistickí utopisti sa tešili, že nastane „vláda ľudu“. Lenže začali sa kopiť udania zo špionáže, spolupráce so zahraničím, tresty a zatknutia.

„Boli sme úprimní komunisti, idealisti.“

Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho Zväzu a Chruščovovom demaskujúcom prejave svoj postoj ku komunizmu zmenili aj Marta s Pavlom. Svoju energiu upriamili najmä na prekladateľstvo. Martiným prvým prekladom bol román Koreň Života od Michaila Prišvina, ktorého recenzie ju veľmi povzbudili. Najradšej prekladala ruských klasikov: Čechova, Turgeneva, Ščedrina. Neskôr, keď začali vychádzať aj nemeckí autori, venovala sa románom Simmela. Opakovane prekladala aj diela Maďarov žijúcich na Slovensku.

S manželom boli súčasťou kultúrneho sveta Bratislavy, mali veľa spoločných priateľov z intelektuálnej elity, domov k nim chodili Alexander Matuška, Magda Gregorová, Rudolf Turňa, Ján Smrek a iní.

cesty do ZSSR a Solženicynov rukopis

Od 1956 sa opäť dalo cestovať do Sovietskeho zväzu a vidieť tak „krajinu-vzor“ na vlastné oči.  Marta ho navštívila v rámci prekladateľských konferencií v šesťdesiatych rokoch. Dnes naň spomína ako na „ohromne zaostalú ríšu“.

V roku 1965 vyšla v slovenčine odvážna novela Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Isajeviča Solženicyna. Vedelo sa, že autor je kvôli autentickému popisovaniu sovietskych pracovných táborov v nemilosti totalitného režimu a nebolo známe, kde presne žije. Marte Ličkovej sa pod zámienkou článku pre časopis Slovenka podarilo získať na neho kontakt. V tom čase bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. Solženicyn jej poskytol úryvok zo samizdatového románu Rakovina. Text sa však do Slovenky vôbec nehodil, a tak bol publikovaný v Pravde.

V roku 1967 Pavel Ličko počas reportážnej cesty do ZSSR Solženicyna navštívil v Rjazani. Solženicyn Ličkovi zveril strojopisy sovietmi už zakázaného románu Rakovina a divadelnej hry „Oleň i Šalašovka“ (Jeleň a táborová prostitútka). Ústne ho splnomocnil k ich publikovaniu. V Bratislave obe diela preložili. V Kultúrnom živote uverejnili rozhovor Pavla Ličku so Solženicynom ako „Jeden deň s Alexandrom Isajevičom”. Tento rozhovor prebrali viaceré periodiká v Západnej Európe.

V roku 1967 Ličkovcov kontaktoval anglický lord, Nicholas Bethell, prekladateľ z ruštiny a poľštiny, ktorý sa dopočul o ich kontaktoch so Solženicynom. Bethell navštívil Ličkovcov v Bratislave a už o rok neskôr vyšiel jeho anglický preklad Rakoviny v Británii. Solženicyn dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1970. Roky predtým na Západe nikto jeho tvorbu nepoznal, známym v anglofónnom prostredí sa stal práve po publikovaní prekladu Rakoviny. Solženicyn paradoxne Pavla Lička neskôr obvinil, že román Rakovina vyšiel v angličtine bez jeho výslovného súhlasu.

cesta do Londýna

V 60. rokoch sa Ličkovcom podarilo vycestovať aj na Západ. V lete 1968 boli na pozvanie Nicholasa Bethella, v Londýne. Spoločenská situácia v Československu sa uvoľňovala, kým postoj ZSSR k nej sa vyostroval. Priatelia im preto radili, aby sa do vlasti nevracali.

„Nikdy sme nechceli emigrovať, tu bolo treba pracovať. My sme si mysleli, že emigrovať netreba, že tu treba robiť, čo sa dá. A to sme si mysleli, že budeme môcť chodiť po hlave...“

Svoj postoj k okupácii v auguste 1968 Ličkovci prejavili jasne. Hneď v septembri obaja vystúpili z komunistickej strany. A to aj napriek tomu, že ich známi zo Zväzu spisovateľov odhovárali. V marci 1969 Pavol Ličko na pozvanie lorda Bethella navštívil Veľkú Britániu a vystúpil v rádiu BBC v programe o ruskej literatúre, kde sa venovali dielu Solženicyna aj situácii v Československu po okupácii. Nejaký čas verili, že snahy reformovať socializmus nebudú úplne stratené.

archív pamätníkaManželia Ličkovci, 60. roky

novinár v putách

Pani Marta Ličková spomína na osudný prvý septembrový deň roku 1970: „Okolo ôsmej u nás doma zacengalo, stáli tam traja muži od štátnej bezpečnosti. Mali povolenie na domovú prehliadku od prokurátora Wintera. Museli sme ich pustiť dnu. Opýtala som sa ho, ako to bude prebiehať. Povedal: Vy si niekde sadnete a my máme právo všetky písomnosti prezrieť, potom uvidíme.“

Marta pracovníkom ŠtB urobila limonádu, kým rozsypávali písomnosti. „Sedeli sme na gauči, oni rukopisy brali, to hneď dávali bokom, ale nijaký Solženicynov rukopis tu nebol, len korešpondencia a jeden rukopis o Krymských Tatároch a národohospodárske veci, môj manžel sa o to zaujímal, mal tu profesora Biermana, to brali, to habali. My sme len sedeli, nesmeli sme nikam ísť. Trvalo to dlho, od ôsmej do takej tretej, dcéra šla medzitým do školy.“

Manželovi dovolili aspoň sa osprchovať. Vtedy sa Marta vkradla do kúpeľne a tam jej manžel povedal: „Zavolaj zo Štefánikovej, komu ti príde na rozum, neviem, či sa u nich nebude diať to isté.“ Boli zvyknutí dôležité veci netelefonovať z domu, vedeli totiž, že ich aparát je odpočúvaný. Pavel si zobral zubnú kefku a osobné veci do jednej tašky a šiel na výsluch.

Nekonečné predlžovanie vyšetrovacej väzby bez riadneho odsúdenia trvalo desať mesiacov. Skloňovali sa rôzne zločiny od vlastizrady po poškodzovanie záujmov republiky v cudzine – to preto, že v interview pre BBC použil termín „okupácia“. Pričom je zaujímavé, že nahrávku relácie hneď po návrate z Anglicka sám Pavel Ličko odovzdal svojmu „bezpečákovi“. Pani Marta sa domnieva, že „po ňom išli od roku 1967.“

Nakoniec bol Pavel Ličko obvinený zo šírenia nepravdivých informácií o pomeroch v ČSSR, z protisovietskej propagandy šírením diel Alexandra Solženicyna a z diskreditovania myšlienky socializmu a komunizmu. V júli 1971 bol vydaný rozsudok, ktorý si šiel odsedieť do Ilavy. Počas uväznenia videla Marta svojho manžela dvakrát. Prvýkrát sa stretli na Štedrý deň 1970, druhýkrát sa manželia videli až vo februári a potom v deň, keď boli Pavla vyzdvihnúť – v júli 1972. Pavol Ličko bol jedným z prvých politických väzňov normalizovaného Československa.

Marta bola štátnou bezpečnosťou tiež vypočúvaná, vypočúvali aj ich dcéru, syna dokonca zadržali na 24 hodín.

archív pamätníkaLičkovci v Lamači v 70. rokoch

celý život sa zmenil

Odvtedy u nich kedykoľvek zazvonili policajti, aby vykonali domovú prehliadku. Raz vzali písací stroj, inokedy magnetofón či dokumenty. Jedného z vyšetrovateľov pani Ličková poznala z rodičovských združení v triede svojho syna.  Vtedy vôbec netušila, že je „bezpečák“. Práve on jej pri jednej prehliadke povaly, kde mali tlačiarenský stroj ešte z Pravdy, povedal: „Máte tu riadny neporiadok, ja by som to tu na vašom mieste upratal.“ Marta narážku pochopila a čo mohla, rozmontovala a syn so švagrom súčiastky stroja utopili v Dunaji.

Obdobie neistoty ovplyvnilo aj jej zdravotný stav, hospitalizovali ju pre hypertonickú krízu, nastavili jej lieky, na ktorých funguje dodnes.

Okrem zasahovania do súkromia počas domových prehliadok sa Marta musela vyrovnať s ďalšou ranou. Zrazu nedostávala nové zmluvy na preklad. Nikto nikde nepovedal, že nesmie prekladať, len zrazu preklady pre ňu neboli. Východisko sa však našlo, naďalej prekladala pod inými menami – svojím dievčenským menom alebo menom svojej sestry Magdy Takáčovej. V tejto situácii jej pomohli aj mnohí ochotní ľudia, ktorí jej svoje meno požičali, napríklad redaktorky Viera Hegerová, Ružena Žiaranová, Olga Jilemnická, Palo Števček, Soňa Čechová.

život po návrate manžela

Pavla Lička prepustili nakoniec mesiac pred vypršaním trestu. Po návrate celú noc presedeli v kuchyni a rozprávali sa. O ôsmej ráno niekto zaklopal. Štátna bezpečnosť tentoraz prišla pre Martu. Veľmi sa čudovala, o čo ide, či je teraz na rade ona. Odviezli ju na vypočúvanie „v aute, čo sa nedá zvnútra otvoriť, skúšala som to, nedalo sa.“ Vyšetrovatelia chceli, aby povedala niečo na manželov Kalinovcov, ktorí boli za svoju kultúrnu činnosť taktiež v nemilosti režimu. „Zo mňa veľký osoh nemali, zato na nich mali antisemitské reči.“ V tú noc Agnešu a Jána Kalinovcov zavreli.

následky neslobody

Pavel mal po návrate z väzenia dvojročnú podmienku. Aby neohrozoval známych a sám nevzbudzoval podozrenie, stránil sa ľudí. (Oficiálne nesmel nikde pracovať, aby nemal na ľudí škodlivý vplyv, nemohol byť ani kurič.) Venoval sa vnúčatám a záhrade nad Segnármi v Lamači, občas prekladal, avšak už nikdy oficiálne. Bol psychicky veľmi vyčerpaný a chorľavý. Po celý čas mu manželka Marta bola veľkou oporou. Pavla Lička až do konca jeho života sledovala ŠtB. Zomrel doma 26. 11. 1988. Novembrových udalostí a pádu režimu sa nedočkal.

archív pamätníka Ličkovci v Lamači, 80. roky

Od roku 1972 bola Marta zamestnaná v Datasystéme, závode výpočtovej techniky. Vďaka znalosti viacerých cudzích jazykov nastúpila na obchodné oddelenie s „mizerným“ platom referentky. Podarilo sa im tu s Jozefom Ruttkayom založiť propagačné oddelenie, ktoré zviditeľňovalo slovenských umelcov. Pracovali tu aj iní, režimu nepohodlní ľudia, napríklad Agneša Kalinová či syn Alexandra Dubčeka. Spomína: „V Datasystéme boli veľmi fajn ľudia aj dobrí aj schopní, ale tiež držaní pod krk...“ Pracovala tu do roku 1982, keď odišla do dôchodku.

November ’89 bol pre Martu zadosťučinením: „Keď zrušili vedúcu úlohu strany, revala  som na námestí.“ Dňa 31. augusta 1990 Obvodný súd Bratislava I na neverejnom zasadnutí rozhodol, že odsúdený Pavel Ličko je účastný rehabilitácie. O nápravu reputácie Pavla Lička sa snažil aj režisér Ladislav Bariak natočením dokumentárneho filmu o jeho osobe. Československo po páde režimu navštívil aj Nicholas Bethell, „Hneď, ako mohol, prišiel,“ spomína pani Marta.

Marta Ličková má 92 rokov a prekladá dodnes – odhaduje, že má na konte asi dve stovky kníh. V súčasnosti pracuje na knihe s tematikou holokaustu. Dňa 1. januára 2018 od prezidenta Andreja Kisku dostala ocenenie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie v Slovenskej republike a o rozvoj prekladateľského umenia. Časopis Kritika a kontext v roku 2014 venoval takmer celé číslo Pavlovi Ličkovi.