bratislavský tím Za slušné Slovensko bol na ceste už tretí deň, keď som sa pridal aj ja. V aute vládla výborná atmosféra. Na námestí v prvom mestečku si rozoberáme noviny, dotazníky, zaznejú pokyny, o koľkej sa stretneme a vyrážame.
Stojím uprostred Poltára, no v duchu sa vraciam k predchádzajúcej večernej diskusii v Lučenci. Registroval som budúcu mamičku s manželom či nepočujúcu mladú ženu, ktorej obsah debaty posunkami tlmočila jej kamarátka. Spomenul som si na diváka, ktorý s neskrývanou zlosťou kládol len agresívne otázky. Do reality ma vrátila Jurajova vtipná rada: „A nedaj sa zbiť.“ Hm, mám sa teda báť? Stretnem sa s podobným hnevom aj v Poltári, Tisovci, Kokave nad Rimavicou, Hnúšti či Rimavskej Sobote?
Kým som sa zorientoval, ostatní už boli v akcii. Kubo hlási „beriem si sídlisko“ a rýchlym krokom mizne medzi panelákmi. Vidím, ako dievčence ľahko nadväzujú osobný kontakt a rozprávajú sa s tetami na zástavke. Začínam aj ja. „Dobrý deň, môžem vám ponúknuť noviny, som z iniciatívy Za slušné Slovensko...“ Prvý, druhý, tretí výtlačok. Zrazu som v tom až po uši. Zmocní sa ma nepoznaná túžba prihovoriť sa ďalším. Stretnúť sa tvárou v tvár s neznámymi ľuďmi, ktorí žijú iný život než ja. Je to dôležité.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.