mala to byť rutinná operácia. Jana Nevoľníková už jednu podobnú mala za sebou. V roku 2015 ju hospitalizovali ešte ako nedospelú na Detskom kardiocentre NÚSCH v Bratislave, kde absolvovala katétrovú abláciu. Jana mala problémy s vysokým tepom, čo sa ukázalo ako zrýchlená frekvencia srdca, jedna z najčastejších srdcových arytmií. Zákrok, ktorý v Bratislave absolvovala, je komplikovaný, ale pomerne rutinný.
Pacient počas neho cíti len nakrátko nepríjemný pocit na hrudníku. Jana sa po ňom cítila dobre asi rok a pol, potom však začala mať znova podobné problémy. Keďže pochádza z východného Slovenska, tentoraz sa už dostala do Východoslovenského ústavu srdcových chorôb na elektrofyziologické vyšetrenie srdca, ktorým lekári zisťujú typ arytmie. U Jany predpokladali, že sa jej vrátila predošlá arytmia, zákrok však nič nepotvrdil. Zato priniesol komplikácie, z ktorých sa Jana spamätáva doteraz.
pľúca aj zrazenina
Zákrok sa robí štandardne v lokálnej anestéze. Komplikácie sa však začali už na operačnom stole, keď sa lekárom sťažovala, že má veľké bolesti a cíti všetko, čo jej robia. Zákrok má byť v podstate bezbolestný, aj keď pacient môže pociťovať nepríjemné pocity na hrudi. „Hodinu som však vrieskala na stole od bolesti,” spomína si Jana.
Jana sa po zákroku sťažovala na bolesť v hrudi a pri rannej vizite jej lekári zistili oslabené dýchanie. Lekári počas zákroku napichli pravú podkľúčnu žilu, popritom však došlo aj k prepichnutiu pohrudnice, čo viedlo k pneumotoraxu – vzduch sa dostal pohrudnicovej dutiny. Lekári si Janu nechali v nemocnici aj ďalšie dni a sledovali, či sa vzduch „nevstrebe“. Podľa Jany sa situácia nelepšila, no podľa správy úradu pre dohľad nastalo mierne zlepšenie, preto v piatok Janu prepustili s tým, že v pondelok sa má ukázať obvodnej lekárke.
„Pri počúvaní dýchania lekárka zistila, že polovica pľúc už vôbec nedýcha a ihneď ma poslala na pľúcne. Tam mi lekár povedal, že moje pľúca sú v takom stave, že by stačilo, aby som si kýchla a mohla som zomrieť,“ spomína si Jana. Ten ju hneď poslal na Oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice A. Leňa v Humennom, kde vystrašenej pacientke podali infúziu na upokojenie. „Prišiel zástupca primára a spýtal sa ma: Janka, ešte sa bojíte? Povedala som: Áno, ale už mi to začína byť jedno,” spomína si Jana a porovnáva, že v humenskej nemocnici sa stretla s lepším osobným prístupom, ako vo VÚSCH. „Prístup celého personálu v Humennom bol neskutočný, nielen profesijne, ale aj ľudsky.”
„Niektoré často vykonávané intervenčné zákroky sa zvyknú bagatelizovať len ako rutinný výkon.“
Komplikácie však boli vážne. Lekári museli urobiť Jane hrudnú drenáž, teda pichnúť hadičku do hrudníka, aby mohli pľúca znovu dýchať. Keď sa po zákroku chcela Jana postaviť, nemohla pre bolesti stúpiť na nohu. Lekári zistili, že má zrazeninu v stehennej žile, čo by mohlo znamenať to najhoršie – mohla by sa odtrhnúť a poputovať do pľúc. Jane podávali lieky na riedenie krvi, ale len opatrne, mala predsa len nedávno naštartované pľúca a hrozilo, že by mohla začať krvácať. „Boli to dva týždne boja o život.” Jane až celkom na záver, po všetkých komplikáciách, zistili vrodený trombofilný stav – čiže náchylnosť na tvorbu zrazenín.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.