študent by tak nahlas prečítal v hebrejčine napríklad vetu: „Vajdabér Elohím et kol hadvarím haéleh lemór“; v starej gréčtine, v Septuaginte by pokračoval: „kai alálésen kýrios pántas tús lógus tútus légon“. A keďže vyučovanie prebiehalo i v latinčine, tak by dopovedal: „locutus quoque est Dominus cunctos sermones hos“. V slovenčine to znie takto: Boh povedal všetky tieto slová hovoriac...
Tento verš z 20. kapitoly z biblickej Knihy Exodus uvádza známy Dekalóg: totiž desať slov. Tieto slová sú základnou pravdou svätých textov židov a kresťanov a mali byť aj základom ich života.
Izraeliti totiž neprišli k vrchu Sinaj preto, aby boli len svedkami teofánie, Božieho zjavenia, ale aj preto, aby sa zavŕšilo ich vyslobodenie z egyptského otroctva. Aby dostali pravidlá, ktoré im umožnia slúžiť Bohu a budú formovať nielen židovský národ, ale utvoria aj princípy kresťanstva, ba osmelím sa povedať, aj našej európskej kultúry. Boli a sú pozvaním k slobode Božích detí.
Boh dal tieto svoje „slová“ tým, ktorých vyviedol z egyptského otroctva, aby postupne dospievali k slobode. Vyvolený národ však často spätne hľadel na Egypt, ako mu tam bolo dobre. Najmä v čase hladu a smädu na púšti bolo pokušenie vzbúriť sa proti Bohu veľmi silné.
Pravda, Dekalóg stojí na skúsenosti zo spoznávania slobody a kontrastuje tak so skúsenosťou z neslobody v ríši, ktorá v staroveku patrila k tým najvyspelejším. Práve preto Boh daroval Izraelu Desatoro, aby sa mohli v slobode rozhodnúť, že namiesto neznesiteľnej služby falošnému bohu, za ktorého sa vydával faraón, chcú slúžiť (hoci nie bez námahy) pravému Bohu, ktorý ich vyviedol z otroctva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.