Obcovanie

pozorovať ju nielen ako politický protest, ale aj ako umelecký akt, ktorého zápis vo forme knihy má byť ocenený.

Formálne to pripomínalo divadelné predstavenie. Malo to scénu, na ktorú prichádzali rôzne postavy deklamovať monológy, dobré osvetlenie a ozvučenie, a réžiu, ktorá v zákulisí dozerala na hladký priebeh a klasickú dĺžku dvoch hodín.

Hovoril som si, že keby som bol režisérom ja, občas by som niektoré monológy skrátil a niektorým postavám by som poradil hrať svoju rolu s väčším nasadením. Lenže hovorte to nehercom. Každého z nich som obdivoval, že vôbec dokázali prehovoriť pri pohľade na ten dav.

Práve tu sa podobnosť s divadelným predstavením končí, lebo zásadný rozdiel je v publiku. Viackrát sa mi v živote prihodilo, že som stál na tribúne a pozeral sa do očí veľkému davu. Cítil som jeho sústredenú energiu, ktorá vyvoláva podobné mrazenie, ako keď sa pozeráte na búrkové mračná nabité elektrinou. Ja som sa blesku báť nemusel, ale keď som si predstavil namiesto seba na tej tribúne Roberta Fica, myslím, že by sa z tej energie sám vznietil ako fakľa.

A napriek tomu sa réžii podarilo túto energiu prepólovať z hnevu do nádeje. To je skutočné umenie. A keď používam toto slovo, mám na mysli umenie ako zručnosť, ale tiež umenie ako tvorbu, teda ako umelecký akt.