Kde sú korene dezinformácií?

v čase krviprelievania na frontoch prvej svetovej vojny si v malej liptovskej obci Vyšná Boca kládol miestny evanjelický a. v. farár Ján Lajčiak otázku, ktorá dodnes trápi mnohých ľudí v transatlantickom civilizačnom okruhu: „Aké faktory vplývajú na ohlupovanie ľudu? Tá otázka sa netýka špeciálne Slovenska, ale aj väčšej či menšej masy ľudu i tých najkultúrnejších národov. Isté je, že tak ako ľud vo svojej inteligencii napreduje, (...) rovnako môže byť i ohlúpený.“ 

V radoch slovenskej inteligencie sa v tých časoch nenašlo veľa jednotlivcov, ktorí by disponovali takou erudovanosťou ako významný slovenský intelektuál Lajčiak. Študoval na rešpektovaných západoeurópskych univerzitách v Lipsku a Paríži, ktoré ukončil obhajobami dizertácií z filozofie a teológie. Aj vďaka týmto životným skúsenostiam sa napokon často prikláňal k liberálno-demokratickým hodnotám.

Jeho nedokončené dielo Slovensko a kultúra je pozoruhodnou sondou do života slovenskej spoločnosti spred vyše sto rokov, v ktorom sa formovali zárodky mnohých dnes nám dobre známych a stále pretrvávajúcich otázok z oblasti politickej kultúry, korupcie, vzdelania, dokonca aj rodovej rovnosti a šírenia dezinformácií v médiách.

mýty naše slovenské

Ak chceme pochopiť, na akých základoch sú položené súčasné lži a konšpirácie v takzvaných alternatívnych médiách, treba nazrieť do obdobia pred vyše sto rokmi, keď sa slovenská spoločnosť dostala do intenzívnejšieho styku s periodikami a pritom bola stále ovplyvňovaná pre nadchádzajúcu dobu už s nežiaducimi spoločenskými zvyklosťami. 

Lajčiak ich vo svojich úvahách pomenoval a skritizoval: „Fantázia vytvorila nesmierne množstvo povestí, bájok a povier, ktorými sa duša slovenského ľudu vo veľkej miere zapodievala aj zapodieva. Keď si človek tieto povesti a bájky všimne, vidí, v akom nereálnom svete blúdi duch nášho slovenského ľudu. Sú tam tie najväčšie nezmysly,“ s ktorými „rozlúčiť sa mu nesmierne ťažko padne.“ Mýty a stereotypy sú aj na Slovensku dodnes úzko prepojené so súkromným a verejným životom.

Slovenská historiografia bola začiatkom 20. storočia poznačená rôznymi poverami a mýtmi, ktoré sa veľmi podobajú tým súčasným v pseudohistorických knihách. Ak reflektujeme postupy ľudových liečiteľov spred sto rokov, ktorých zručnosti nemajú ďaleko k bizarným medicínskym postupom šíreným na weboch a po časopisoch s dezinformačným obsahom, tak ľahko pochopíme Lajčiakovu prognózu „nesmierne ťažkého lúčenia sa s poverami.“ 

Tieto bájky, povesti a povery boli podľa Lajčiaka dielom územnej a mentálnej uzavretosti slovenských dedín, mestečiek i celých regiónov. Navrhoval byť v intenzívnejšom kultúrnom kontakte a dialógu s okolitým svetom, keďže „ustavičné asimilovanie kultúrnych výdobytkov nie je nič nebezpečné a neohrozuje charakter určitého národa.“ V opačnom prípade naďalej „ľud žije vo svojich predsudkoch a ak sa nové idey akoukoľvek cestou – tu menovite mám na mysli tlač – k ľudu nedostanú, zotrvá vo svojej zadubenosti a hlúposti dovtedy, kým odniekiaľ jeho zaostalý intelekt nedostane nové impulzy.“  S odstupom sto rokov platí Lajčiakova výzva do bodky, keďže sú to na Slovensku práve médiá, ktoré vďaka profesionálnej žurnalistike na úrovni západoeurópskej a v komunikácii s ňou aktívne bojujú proti kultúrno-spoločenským anachronizmom.