toto je odkaz, ktorý László Barak, básnik, spisovateľ a publicista, odovzdáva budúcim generáciám. Barak, príslušník maďarskej menšiny na Slovensku, bol ako verejný činiteľ aktívnym účastníkom diania počas Nežnej revolúcie i politického vývoja krátko po nej.
novinárom namiesto inžiniera
Barak sa narodil a prežil bezstarostné detstvo v obci Mužla v okrese Nové Zámky. Jeho otec pracoval v telefónnej ústredni, kde jeho mama robila operátorku. Keďže otec bol člen Komunistickej strany Československa, životná cesta mladého Lászlóa sa zdala vopred určená. Lenže, ako aj on sám hovorí: „Už ako malý chlapec som sa javil ako nezávislá osobnosť. Bol som dosť tvrdohlavé dieťa,” čo ho neskôr doviedlo k úplne inému smerovaniu v živote.
V 15-tich rokoch začal László študovať na technickej škole v Košiciach. Mal sa stať inžinierom, ale už v čase maturity pracoval ako pomocný editor v týždenníku o maďarských farmároch žijúcich v Československu s názvom Szabad Földműves (Slobodný farmár). Napriek tomu, že nemal žiadne vzdelanie a prax v editorskej práci, rýchlo našiel svoje miesto v redakcii časopisu.
„Bol som nesmierne ctižiadostivý, dalo by sa povedať, že som bol karierista, v tom zmysle, že som naozaj miloval písanie.”
Po absolvovaní dvojročnej vojenskej služby nastúpil na Univerzitu Komenského na štúdium žurnalistiky. Ukončil dva semestre, no potom štúdium zanechal a pokračoval v práci v redakcii týždenníka Szabad Földműves. Čoskoro sa stal editorom kultúrnej rubriky. Keď však do vianočného vydania vybral poviedku maďarského spisovateľa Jenőa Heltaia, veci nabrali iný smer. Šéfredaktor ho požiadal, aby vynechal posledný odsek poviedky, v ktorom sa hlavné postavy modlili. Následne Barak vybral inú poviedku a dal výpoveď.
„Keby som neurobil to, o čo ma šéfredaktor požiadal, bol by som vystavený neustálej kontrole, nariaďovali by mi o čom a ako mám písať. Tak som si povedal, že už nechcem byť novinár.”
systém, ktorý vedú hlúpi ľudia, nemôže fungovať
Na začiatku 80. rokov sa László, už so svojou rodinou, presťahoval do Dunajskej Stredy, kde začal pracovať ako riaditeľ centra kultúry. Jeho úlohou bolo koordinovať riaditeľov jednotlivých kultúrnych centier v celom okrese. V tom čase sa zoznámil s ľuďmi z redakcie regionálneho týždenníka Csallóköz, čo malo rozhodujúci vplyv na jeho ďalšiu literárnu kariéru a obzvlášť výrazný vplyv na neho mali spisovatelia László Szigeti a László Tóth, ktorí obaja v časopise pracovali.
Redaktori v časopise Csallóköz boli všetci členmi komunistickej strany a naliehali na Baraka, aby do nej vstúpil tiež. Verili totiž, že ak bude v strane dostatok vzdelaných a inteligentných ľudí, dokážu svojou prácou a kritickým prístupom narušiť staré štruktúry a postupne meniť systém k lepšiemu. Barak tak vstúpil do strany s presvedčením, že spolu môžu „dať veci na poriadok”, no až neskôr si uvedomil, že niečo také nebolo možné. „Nikdy si to neodpustím,” hovorí. Keď však ku koncu 80. rokov jeho priateľ jednoznačne odmietol vstúpiť do komunistickej strany, napriek nátlaku ostatných členov, László sa rozhodol zo strany vystúpiť tiež.
Následne, prostredníctvom Eleonóry Sándorovej, sa László pripojil k opozičnému hnutiu. Keďže Eleonóra, muzeologička a etnografička v múzeu v Dunajskej Strede, poznala Lászlove politické názory, požiadala ho o pomoc. „A tak som sa stal odporcom režimu, spísal som petíciu a zbieral som podpisy.” Lászlova prvá účasť na opozičných aktivitách bola sprevádzaná rôznymi „ilegálnymi” činmi, ako napríklad počúvaním Rádia Slobodná Európa a zaobstarávaním samizdatových periodík z Maďarska. V dôsledku toho ho vypočúvala Štátna bezpečnosť. „Nemal som vôbec strach. Ak systém vedú hlúpi ľudia, nemôže normálne fungovať.”
revolúcia ako podnet vstupu do politiky
Aj keď éra Gorbačova priniesla v tzv. východnom bloku mnohé zásadné zmeny, pád socializmu ešte takmer nik nepredpokladal. Dňa 17. novembra 1989 bol Barak pozvaný na narodeninovú oslavu Lajosa Tótha, pedagóga a prominentného člena maďarskej opozície. Na oslave povedal Károly Tóth všetkým prítomným hosťom, že by mali vytvoriť hnutie, kde by mohli verejne vyjadrovať svoje názory a zapojili sa do politického diania. Do novovznikajúceho politického hnutia sa zapojili aj spisovateľ Lajos Grendel, Eleonóra Sándorová, psychiater Péter Hunčík, spisovateľ László Szigeti a ďalší intelektuáli. Nakoniec ho nazvali Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI) a toto hnutie sa stalo prvou nezávislou politickou organizáciou na Slovensku. Sformovalo sa úplne nezávisle od udalostí v Prahe na Národní třídě a vzniklo ešte deň pred sformovaním Verejnosti proti násiliu (VPN). László Barak sa potom stal jedným z prvých hovorcov hnutia.
„Čoskoro sme si uvedomili, že na to, aby sme sa dostali naše myšlienky k ľuďom, potrebujeme médiá,” preto sa rozhodli založiť týždenník Nap [Deň], ktorého prvé číslo vyšlo 15. decembra. Šéfredaktorom sa stal Péter Hunčík, no časopis viedol László Barak.
„Nechcel som byť šéfredaktorom, pretože som chcel skôr písať.” A tak sa stal zástupcom a na pozíciu nového šéfredaktora nastúpil Kálmán Balla. Nap sa tlačil v náklade 40-tisíc výtlačkov.
„Boli to revolučné noviny. Bolo absolútne jasné, že Nap nefungoval ako klasické printové médium, keďže také médium musí byť nezávislé a nemôže mať žiadne politické väzby.” Nap vydávala MNI spolu s VPN. Počet čitateľov však do roku 1995 výrazne poklesol, a preto ho prestali vydávať. Projekt týždenníka sa pretransformoval na rovnomenné vydavateľstvo, ktoré pod vedením Lászlóa Baraka funguje dodnes.
Od konca roku 1989 členovia VPN a MNI boli kooptovaní do parlamentu. Po úspechu v prvých slobodných voľbách bol za nového predsedu MNI zvolený László Nagy, ktorý bol v tom čase aj viceprezidentom Slovenskej národnej rady. V januári 1992 sa hnutie pretransformovalo na liberálnu politickú stranu s názvom Maďarská občianska strana a začali rokovať o spoločnej kandidátke do volieb so stranou Béla Bugára – Maďarským kresťanskodemokratickým hnutím. Rokovania však neboli úspešné, do volieb išla Maďarská občianska strana samostatne a získala iba 2 percentá hlasov. „Politika nebola pre nás, ale pravda je aj to, že nikto z nás nebol pripravený na to, aby sa stal politikom. Do politiky sme sa zaangažovali len kvôli revolučným udalostiam.”
„boj o moc”
Rozpad Československa vnímal László Barak ako tragédiu: „Vôbec som tomu neveril. Nikdy by som si nebol pomyslel, že Československo zanikne. A keďže som považoval rozdelenie republiky za nezmyselné a hlúpe, do posledných chvíľ som tomu neveril.”
Napriek všetkému od roku 1993 existuje Slovensko ako samostatný štát. V nasledujúcom roku bola vytvorená spoločná Maďarská koalícia: tri maďarské strany (Maďarská občianska strana, kresťanskí demokrati a Spolužitie), ktoré sa sformovali v čase Nežnej revolúcie, podpísali vzájomnú dohodu. Koalícia sa následne v roku 1998 pretransformovala do jedinej Strany maďarskej koalície, keďže upravený volebný zákon Vladimíra Mečiara nariaďoval povinné 5-percentné kvórum na vstup do parlamentu pre každú stranu, aj keby bola súčasťou volebnej koalície. Barak však s odstupom čase považuje svoju rolu pri zakladaní SMK ako politickú chybu: členovia Maďarskej občianskej strany sa museli aspoň čiastočne vzdať svojej politickej identity, čo bolo pre nich ťažké, keďže zastávali silné politické hodnoty a princípy. Tri strany v spoločnej koalícii si potom rozdelili všetky politické funkcie a Béla Bugár bol zvolený za predsedu novovzniknutej strany. Barak sa zúčastnil na následnej volebnej kampani a 8 rokov bol mestským poslancom v Dunajskej Strede.
Jeho politická kariéra však čoskoro dospela ku koncu: podľa jeho názoru boli totiž aktivity poslancov Maďarskej občianskej strany neustále marené politikmi z ostatných dvoch strán. „Nakoniec už nevidel žiadne iné východisko ako prostredníctvom svojej novinárskej práce dosiahnuť, aby ho vylúčili zo strany. "Tento moment hodnotí ako „nápravu svojej druhej životnej chyby. Týmto činom som si aspoň čiastočne odpustil účasť na zakladaní tejto strany.” Nasledujúce rozdelenie strany bolo podľa Baraka spôsobené najmä Miklósom Durayom, bývalým vodcom strany Spolužitie. Jeho „boj o moc” vyústil do toho, že stranu opustil aj jej predseda Béla Bugár.
neboli sme zvyknutí na slobodu
Keď sa László Barak pozerá späť na svoj život pred a po páde komunistického režimu, zdôrazňuje: „Narodil som sa, aby som bol slobodný a aby som neubližoval druhým.” Napriek tomu, že ho jeho žena ešte pred vypuknutím Nežnej revolúcie presviedčala, aby odišli z Československa, rozhodli sa nakoniec zostať. „Existovali len dve cesty, ktoré viedli von z komunizmu: jedna bola alkoholizmus a tá druhá bola neschodná.”
Barak si je vedomý toho, že sa mu dostalo historickej príležitosti byť súčasťou úspešnej revolúcie, no ani v tom čase neveril, že zmena systému prinesie okamžitý blahobyt: „Situácia sa zmenila, revolúcia skončila a vznikol nový systém, na ktorý ľudia neboli zvyknutí. Neboli v ňom socializovaní, nesocializovali sa v slobode. Sme závistliví a nenásytní.” To pokladá Barak za problém svojej generácie a práve to sa musí s príchodom nasledujúcich generácii zmeniť. Barak však zdôrazňuje, že nechce žiť len pre minulosť. Prešlo 30 rokov od pádu socializmu a on prežil plnohodnotný život, nič viac neočakával. „Cítim sa dobre. Nemám pocit nedostatku. V živote som dosiahol všetko, čoho som bol schopný,” uzatvára