Pieseň pre Simeona

simeon je symbolom dobrej smrti, no v celkom inom zmysle.

V evanjeliu podľa Lukáša berie starec Simeon do náručia dieťatko – malého Ježiša. „Teraz prepustíš svojho služobníka v pokoji,“ vraví, „lebo moje oči videli tvoju spásu.“ Aký pokoj a aká spása však čaká hlavnú protagonistku filmu Dobrá smrť Janette Butlin v rukách anjela dobrej smrti? 

Hlavné slovo vo filme majú tri postavy: Janette, 72-ročná žena, trpiaca nevyliečiteľnou chorobou svalovej dystrofie, ktorú zdedila po matke; jej syn Simon, ktorý čelí tomu istému osudu; a anjel dobrej smrti, lekárka Erika Preisig. Film chce vypovedať o zmierení so smrťou, no divák môjho typu sa nevie ubrániť pocitu, že vypovedá skôr o odmietnutí smrti. Život človeka sa začína bezmocnosťou zrodenia a končí sa bezmocnosťou umierania. Prijať svoj život znamená prijať svoju smrť – poddať sa nevyhnutnému strácaniu seba samého v umieraní.

kvalita života?

„Filozofovať je učiť sa umierať,“ napísala Simone Weil, „a modlitba je ako umieranie.“ Človek žije tým, že umiera, postupne púšťa z rúk všetko, čo považuje za seba a vie, že to, kým je, nemá od seba, že to dostal ako dar z tajomstva bytia nad sebou. Práve tento vedomý proces človeka vymaňuje z dominancie sebastredného Ja. „Chudobní duchom sú tí,“ napísal Majster Eckhart, „ktorí Bohu nechali všetko tak, ako to mal, keď sme ešte neboli.“ Je Janettina cesta cestou tohto sebaprekročenia, alebo je skôr únikom pred pokorením umierania? Bezmocnosti umierania môže totiž človek uniknúť jediným spôsobom: tak, že smrť vezme do vlastných rúk a naplánuje si ju ako dátum vo svojom kalendári.

„Autori dokumentu svoje dielo predkladajú ako príspevok do diskusie na tému asistovanej samovraždy.“

V čase pred dobrovoľnou smrťou je Janette ešte stále plná životnej energie, i v starobe a nemoci je to pôvabná žena. Jej rázne prejavy prezrádzajú dominantnú vôľu, zvyknutú mať osud vo svojich rukách. Neznesie pomyslenie na život, v ktorom by mala byť odkázaná na druhých, vystavená pokorujúcej bezmocnosti. „Nie som odvážna,“ priznáva sa, „vybrala som si ľahšiu cestu, nemám odvahu žiť...“ Jej úprimné vyznanie nemôže nechať diváka bez empatie. 

Má pred sebou bezútešnú perspektívu. Postupne sa bude vytrácať kvalita jej života až do úplného konca. Načo teda čakať na koniec? Je taký život hodný žitia? Jej rozhodnutie je určované predstavou kvality života. Dá sa však zmysel existencie redukovať len na pojem kvality života? Ak tu nejaký zmysel je, určite ma presahuje, netvorím ho ja, ten zmysel utvára mňa, rodí sa v ňom môj charakter, často ho vidím iba v spätnom pohľade.

Najvzácnejšie dary života ku mne prišli práve cez prijatie absurdného utrpenia v čase, keď som netúžil po inom, iba po úľave smrti. Poznám mnoho ľudí, ktorí nie raz túžili po smrti ako po jedinej úľave z bezperspektívneho bytia. Existujú azda dôvody, prečo si v takej chvíli predsa len zvoliť život? Ak by neexistovali, koľkí z nás by tu už neboli? Janette sa mohla rozhodnúť aj inak: zostať a uniesť svoje utrpenie v mene lásky. Spoločenstvo súcitu a pomoci v bezmocnom utrpení by mohlo uzdraviť jej odcudzený vzťah so synom.