v bližších či vzdialenejších príbuzenských vzťahoch, v okruhoch našich známych i priateľov na sociálnych sieťach nájdeme zástupcov rôznych názorových skupín. Oprskáme, zahromžíme a ideme ďalej. Lenže reálny život nie je Facebook, Bratislava nie je Slovensko a Košice nie sú celý východ.
Polarizácia spoločnosti v zdravej miere je prirodzená vec. Zrelá krajina, akou iste bezpochyby chceme byť, z názorovej rôznorodosti ťaží. Každý z nás, či už volil, alebo nie, má na svoje rozhodnutie vlastné dôvody, ktoré tvoria volebné výsledky a kreujú stav v krajine do súčasnej podoby. K pozitívnym výsledkom, vedúcim k lepšiemu a spokojnejšiemu životu ľudí v najširšom slova zmysle vedie jediná cesta. Snaha porozumieť všetkým voličom bez rozdielu.
Východné Slovensko je špecifická oblasť republiky a svoju odlišnosť vo vnímaní súvislostí dokazuje už niekoľké volebné obdobie v poradí. Naozaj sa nemusíme tváriť prekvapene. Nie však pre obmedzenosť, hlúposť ani simplexnosť jeho obyvateľov. Vynára sa otázka, kto ako intenzívne, ako úprimne a či vôbec, sa skutočne zaujímal o to, prečo zostáva trend rovnaký. Prečo vzniká vo zvyšku Slovenska dojem, že východ zaspal dobu. Že im asi vyhovuje zlodejina, že im nezáleží, že by chceli Smer opäť pri moci a najviac zo všetkého asi socík.
Kedy sa na Slovensku viedli s východniarmi seriózne debaty? Kedy sme si ich vypočuli? Kedy sme s nimi rozprávali o ich problémoch, postoji k životu a politike? Nie, nemusíme tam zakladať hromadné každodenné diskusné krúžky. Na to máme tých, ktorých sme si zvolili. Zástupcov ľudí. Všetkých ľudí. Aj východniarov. Tých neviditeľných občanov Slovenska z opačného konca republiky, kde líšky dávajú dobrú noc.
Je načase, aby sme sa pozreli pravde do očí. Záujem politikov a vplyvných osobností spoločenského života je o východné Slovensko žalostný. Východ sa vníma zásadne latentne, ako kresba na mape, no zásadne ako ohnisko ohrozenia sľubného vývoja moderného Slovenska po voľbách. Štefan Hríb sa v diskusii .pod lampou úprimne priznal, že pred rokom o problémoch farmárov nič netušil. Nie je sám. Netušili sme mnohí.
Svet sa mení. Pulzuje. Doba je rýchla, krajina otvorenejšia. Lenže na východe čas stojí. Politikov poznajú východniari iba z nalepených predvolebných plagátov a letákov v schránkach, z obrazoviek televízie alebo z rádia, napríklad z duelu Blahu s Matovičom. Sľubov si už vypočuli za pár desaťročí toľko, koľko by sa im neprisnilo ani za tri životy spánku bez bdenia. Aj onakvejších. Ako fajnový je HDP, ako sa krajine darí, ako bude práca, parádne cesty, spravodlivosť priam Božia, aj nejaký džender či kieho, imigranti, Brusel, dokonalá Európa. Balastný „eintopf“, čo sa vôbec nedá jesť.
Východniar uvažuje inak. Nie hlúpo, nie naivne. Inak. Hmatateľne. Realisticky. Pre väčšinu východniarov je vysoká politika iba obyčajné panské huncúctvo za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sa sypala. Kopa rečí, urobená robota žiadna. Roky. Desaťročia. Zlodejina a podvodníci. Čaputka ako Kiska, Sulík ako Harabin. Všetko jedna banda. Nikto pre nich nič neurobil. Nie že neurobil, mnohí v živote vrcholového politika jakživ nevideli, kdeže by s ním vôbec prehovorili.
Volia teda inštinktívne. Toho, kto im aspoň niečo málo dal alebo pre nich niečo urobil. Veľa toho na výber nemajú a odpoveď sa núka sama. Smer. Napríklad nejaké to euro k dôchodku. Že sú to drobné? Nevadí. Pre východniara lepších pár drobných vo vrecku ako prázdne reči. Alebo vlaky zadarmo. Že to niekto iný musí zaplatiť? Veď na nich každý kašle, tak aspoň omrvinka. Obedy deťom v škole. Že to v praxi ani príliš nefunguje? „Aľe nerečuj, nejake dzecko še furt naji.“ A čo balíček s toaletným papierom a zubnou kefkou pri vstupe do nemocnice? „Davaj het“. Dzurinda alebo Radičová nedali ani to.
Jeden z najnebezpečnejších problémov je neriešenie rómskej otázky. Nočná mora sa vyzliekla donaha pri vražde v Dobšinej. Médiá v ošiali prezidentskej kampane s témou trestuhodne otáľali, a tak si priestor vytvorili konšpirátori a extrémisti. Dlhé roky sa k východu obracia štátna moc chrbtom a tvárime sa, že je to v poriadku. Len aby sme neboli prekvapení po parlamentných voľbách, tobôž ak si to Harabin náhodou rozmyslí.
Kotleba rastie na sile, lebo štát zlyháva. Nie dnes. Nie pred rokom. Už tradične. Tieto tendencie na východe rastú. Po vypočutí si ich problémov musím s nevôľou konštatovať, že istú dávku pravdy predsa len majú. Kombinácia prežívania na zabudnutom východe s dennodenným bojom s neprispôsobivými Rómami je často koktail totálneho zúfalstva a beznádeje. Ešte úprimnejšie, neviem, kto z nás by to dokázal znášať taký neuveriteľne dlhý čas. Kotleba je veľmi vážna hrozba. Koná a komunikuje na princípoch nenávisti, rasizmu a hrubej sily. Ale niečo robí. Kým štát nerobí vôbec nič.
Tak nám tu bude Smer, extrém a antisystém tíško bujnieť a mohutnieť dovtedy, kým budeme vo vzťahu k východu a jeho vážnym problémom hluchí a slepí.
Východniari sú fajn. Aj oni si zaslúžia rozmaznávanie a opateru. Na rozdiel od dotyčnej sú však pokorní, pracovití a veľmi skromní. Pošlime tam politikov, nech sa ich myslenia dotknú. Jediná debata, jediné podanie rúk, jediná zodpovedaná otázka prinesú omnoho jasnejšie postoje ako masívna volebná kampaň z plagátov. Doba, keď svojím názorom rozhodnú o osude krajiny práve voliči z východu, nemusí byť vôbec ďaleko.
zuzana Herich
Narodila sa v Kráľovskom Chlmci, vyštudovala Ekonomickú fakultu na UMB v Banskej Bystrici. Na Slovensku 14 rokov pracovala ako asistentka generálneho riaditeľa v nadnárodnej spoločnosti v Košiciach. V roku 2012 sa s rodinou presťahovala do Nemecka, kde jej manžel – anesteziológ, prijal pracovnú ponuku. Pôsobila ako Manager Trainee v hoteli, v súčasnosti sa angažuje v dobrovoľníctve, píše blogy o spoločensko-politických témach a svoju prvú knihu.