Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dokumentoval cestu humanitnej zbierky z Nových Zámkov v čase revolúcie v Rumunsku

.andrea Kleine .post Bellum .spoločnosť

Ondrej Berta sa narodil 19. marca 1948 v Nových Zámkoch, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia aj starí rodičia, ktorí sa sem prisťahovali v roku 1900. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky odišla časť rodiny žiť do Maďarska, druhá zostala v Československu.

Dokumentoval cestu humanitnej zbierky z Nových Zámkov v čase revolúcie v Rumunsku archív pamätníka Ondrej Berta v súčasnosti.

ondrejov otec bol počas vojny zajatý sovietskymi vojakmi a v roku 1947 sa vrátil domov s podlomeným zdravím. Keďže Nové Zámky pripadli po prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 Maďarsku, bojoval na východnom fronte v maďarskej armáde, ktorá stála na strane hitlerovského Nemecka. Po návrate do Československa prevzal po svojom otcovi súkromný pánsky krajčírsky salón, ktorý však bol po komunistickom prevrate znárodnený. Ondrejova mama bola v domácnosti a v rodinnom dome žil s dvoma súrodencami, starou mamou a tetou.

Po absolvovaní maďarskej základnej školy pokračoval Ondrej na strednej odbornej škole strojníckej v Komárne. Po škole v roku 1968 začal pracovať pre železnice, kde sa stal po ročnom štúdiu rušňovodičom. Tu ostal tri roky. 

Fotografie z demonštrácií v Nových Zámkoch počas Novembra ´89.archív pamätníkaFotografie z demonštrácií v Nových Zámkoch počas Novembra ´89.

Dobre si spomína na 21. august 1968, kedy boli Nové Zámky obsadené vojskami Varšavskej zmluvy, konkrétne Maďarskou ľudovou armádou. Celé námestie bolo podľa Ondrejových spomienok obsadené tankami. Na protest spolu s priateľmi namaľovali československú vlajku olemovanú čiernym rámom a pridali ju k ostatným protestným plagátom, ktorými bolo oblepené celé námestie. Na druhý deň sa vojaci stiahli z námestia na miestne letisko. Neskôr boli nahradení sovietskymi vojakmi. „Bolo to zúfalstvo, každý počúval Dubčeka. Mali sme nádej, že sa niečo zmení, ale bohužiaľ sa tak nestalo.“

stret s mocou normalizačného režimu

Kvôli rodine si Ondrej chcel nájsť inú prácu a odišiel do projekčného podniku Hutný projekt, ktorý začal s výstavbou podniku Tesla v Nových Zámkoch. Ako vášnivému fotografovi a členovi miestneho fotoklubu sa mu naskytla príležitosť nastúpiť v roku 1975 do Osvetového strediska ako metodik pre fotofilm a výtvarníctvo. 

„V tom čase bola osveta predĺžená ruka okresného výboru strany,“ vysvetľuje pamätník. Chodievali napríklad fotografovať žatvu a vydávali Žatevný spravodaj. Ale Ondrejovou hlavnou úlohou bolo zakladať v okrese fotokluby a naučiť mladých fotografovať. 

„Dnešná politická a spoločenská situácia na Slovensku je dôsledkom mečiarizmu.“

V Nových Zámkoch sa mu podarilo založiť úspešný amatérsky filmársky klub. Keďže to bola politická organizácia, zamestnanci boli vyzvaní, aby vstúpili do komunistickej strany. To bolo pre Ondreja neprijateľné. Aj na základe skúsenosti s okresnou výtvarnou súťažou, kedy bola výherkyni odobraná prvá cena len preto, že jej otec bol vylúčený z komunistickej strany, sa rozhodol odísť. 

„podvratné činnosti” a samizdaty

Zamestnal sa na investičnom odbore vo Výskumnom ústave náradia (VUNAR) v Nových Zámkoch. Neskôr sa vzhľadom na svoj koníček stal vedúcim propagačného oddelenia a mal na starosti technickú fotografiu a videozáznamy. Pod oddelenie spadala aj rozmnožovacia technika ako napríklad kopírky. Všetky kópie a každé tlačivo boli prísne evidované a číslované. Každý rok prišli pred 21. augustom do ústavu príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a požadovali rozobratie a znefunkčnenie rozmnožovacích zariadení na celý týždeň, aby neboli použité na kopírovanie a rozširovanie samizdatov.

Archív pamätníka

Koncom 80-tych rokov aj vďaka nákupu najmodernejšej západnej techniky prestala byť prísna evidencia uplatňovaná. Ondrej pomohol priateľovi z kresťanského disentu a vyhotovil mu niekoľko kópií samizdatov. Asi ho však niekto z kolegov udal, lebo v roku 1988 bol predvolaný na výsluch ŠtB. Doteraz však presný dôvod nevie. 

V roku 1986 navštívil so sestrou Rakúsko a Západné Nemecko a stretli sa so strýkom, ktorý bol po vojne v americkom zajatí a už sa do Československa nevrátil. Alebo bol dôvodom ilegálne organizovaný festival vtedy nežiadúceho alternatívneho umenia v Nových Zámkoch s názvom Transart Communication z roku 1988, z ktorého robil filmové zábery. Tie mu boli zabavené okresným výborom strany a boli tendenčne zostrihané tak, aby „plašili súdruhov, aké podvratné činnosti vykonávajú určití ľudia v Nových Zámkoch“. 

Po sprístupnení archívov ŠtB sa snažil v Ústave pamäti národa zistiť, aký bol konkrétny dôvod výsluchu a kto ho udal, ale keďže spisy boli pravdepodobne skartované, dodnes sa to nedozvedel.

spojka medzi Bratislavou a okresom

Ondrejov svokor oslavoval 19. novembra 1989 okrúhle narodeniny. Oslava sa konala v jeho dome, ktorý sa nachádzal na hlavnej ceste. Počuli, ako ľudia prechádzajú v húfoch po hlavnej ceste a skandujú. Z televízie vedeli čo sa udialo v Prahe 17. novembra, tak sa všetci obliekli a celá rodina aj s deťmi sa pridala k davu a išli na námestie. 

archív pamätníka

Protest bol spontánny a po pol hodine sa skončil. Do generálneho štrajku, ktorý sa konal 27. novembra 1989 sa potom zapojil aj Výskumný ústav. Po štrajku bola okrem VPN založená v budove Csemadoku aj občianska iniciatíva Občianske fórum, ktorej bol Ondrej spoluzakladateľom  a ktorá sa neskôr spojila s VPN. „Na podnet z Bratislavy sme zakladali aj na pracoviskách základné skupiny VPN“. 

Ako vo väčšine miest na južnom Slovensku, VPN koordinovala svoje aktivity a spolupracovala s Maďarskou nezávislou iniciatívou (MNI). Predovšetkým išlo o personálne obsadenie postov mestského a okresného zastupiteľstva (vtedajší národný výbor), mestských firiem a výmenu vedúcich pracovníkov v podnikoch, ktorí boli väčšinou členmi komunistickej strany alebo kandidátmi Národného frontu: „To bolo to isté, to vieme,“ dodáva.

Dňa 29. novembra sa Ondrej zúčastnil rokovaní medzi vtedajšími novozámockými funkcionármi a občianskymi aktivistami z VPN a MNI, ktorí tu predložili svoje požiadavky. Taktiež sa aktívne angažoval pri výmene vedúcich pracovníkov vo Výskumnom ústave, kde sa uskutočnili tajné voľby riaditeľa. „Náš riaditeľ, ktorý zakladal celý výskumný ústav, však nebol v demokratických tajných voľbách zvolený.“ 

Na jar 1990 sa aktívne zapojil aj do spoločnej predvolebnej kampane VPN a MNI v okrese Nové Zámky: „Bol som spojkou medzi Bratislavou a okresom. Z Bratislavy sme dostávali inštrukcie.“ Popritom natáčal a fotil udalosti po novembri 1989 v Nových Zámkoch a dokumentáciu neskôr odovzdal Ústavu pamäti národa.

humanitná zbierka pre Rumunsko v decembri 1989 

Koncom decembra 1989 prebehla násilná a krvavá revolúcia proti Ceaușescovmu represívnemu totalitnému režimu v Rumunsku. Z maďarskej televízie sa dozvedeli, že v Temešvári, kde žila početná maďarská menšina, rozhodol Ceaușescu tvrdo zasiahnuť proti demonštrantom, pričom hlásili desiatky mŕtvych. 

„Zrejme neposlúchli vojakov a nezastavili, tak ich na mieste zastrelili.“

V Nových Zámkoch sa uskutočnila protestná demonštrácia proti tomuto krutému zásahu, po ktorej VPN a MNI spontánne zorganizovali 23. decembra humanitnú zbierku pre Temešvár. Vypravili niekoľko kamiónov s potravinami, ošatením a zdravotníckymi potrebami. Celú akciu koordinoval bývalý riaditeľ výskumného ústavu a keďže Ondrej mal k dispozícii kameru, dostal za úlohu sprevádzať kamióny a dokumentovať vývoj udalostí v Rumunsku. 

svedok decembrových udalostí

Situácia v Temešvári  bola vzhľadom k pretrvávajúcim bojom nebezpečná, zásielka mala byť dopravená do Budapešti a preložená na železnicu. Avšak tento plán nevyšiel a konvoj bol nasmerovaný na hraničný prechod Makó a ďalej do rumunského mesta Arad. Odtiaľ mohli pokračovať do Temešváru. Jeden šofér aj odmietol ísť ďalej. 

„Dorazili sme tam večer, bola to neistota, vôbec sme nevedeli, kam máme ísť, len sme krúžili po meste. Dorazili sme k nemocnici, kde nás už čakali tanky. Nevedeli sme, čo môžeme od koho očakávať.“ 

archív pamätníka

Dozvedeli sa, že v ten deň sa armáda pridala na stranu demonštrantov. Nemocnica, ku ktorej dorazili, bola deň predtým prepadnutá Securitate (rumunská tajná služba), kde pokračovali v streľbe po zranených, ktorých sem doviezli po masakroch na námestí pár dní predtým: „Povraždili ešte aj tých zranených.“ 

Všetky obchody v meste boli rozbité a vykradnuté. Vojaci nasmerovali konvoj na okraj mesta do potravinových skladov. Začuli zrazu streľbu, tak všetci vybehli, schovali sa pod kamióny a čakali, čo sa bude diať. Bolo jasné, že sa musia vzdialiť z centra. Ako pokračovali v ceste, uvideli auto s dvomi mŕtvymi: „Zrejme neposlúchli vojakov a nezastavili, tak ich na mieste zastrelili.“ 

Vianočnú noc 24. decembra 1989 strávili v úkryte v skladoch, pričom celú noc bolo počuť streľbu medzi vojakmi a Securitate. Vojakom sa nakoniec do rána podarilo zneškodniť obrnený transportér. „Keď sme ráno vyšli von, videli sme vystrieľanú muníciu, domy boli úplne dostrieľané, strechy boli úplne deravé, čo sa celú noc strieľalo.“ Ráno začali miestni pod dohľadom armády vykladať kamióny, keď boli zrazu ostreľovaní príslušníkom Securitate z blízkeho žeriavu. Vojaci ho pred ich očami zastrelili. 

Keď sa okolo obeda vydal Ondrej spolu s ostatnými na cestu domov na Slovensko, sprevádzal ich obrnený transportér. Na hlavnej ceste ešte naložili novinárov, ktorým sa podarilo stráviť noc v neobývanom paneláku a ktorí ich informovali, že boli ostreľovaní na cintoríne, kde chceli fotografovať hromadné hroby obetí masakrov. Okolo cintorínu musel prejsť aj konvoj smerom na Maďarsko. 

„Mali sme nádej, že sa niečo zmení, ale bohužiaľ sa tak nestalo.“

Našťastie sa dostali z mesta v poriadku, ale kvôli pretrvávajúcemu nebezpečiu museli opustiť Rumunsko čo najkratšou cestou cez Juhosláviu. Ondrejova rodina nemala o ňom po celý čas žiadne správy. „Z juhoslovanských hraníc sme sa ozvali, že žijeme a ideme domov.“ Večer 25. decembra, keď prechádzali cez komárňanský most, sa dozvedeli, že Ceaușescu s manželkou boli zavraždení.

V tých dňoch nemala Československá televízia žiadnych spravodajcov v Rumunsku, takže Ondrejove videozáznamy z Temešváru boli jedinečné. V januári bol pozvaný do televízneho štúdia, aby ako priamy svedok porozprával divákom o udalostiach.

rok 1990 a odchod z politiky

Počas roku 1990 sa pravidelne zúčastňoval rokovaní medzi zástupcami nových politických strán a dovtedajším vedením okresu a obce, kde sa snažili sformovať zastúpenie okresu, ktoré malo fungovať do prvých komunálnych volieb v novembri 1990. Počas tohoto prechodného obdobia boli pozície na všetkých úrovniach štátnej správy obsadzované kooptovaním zástupcov VPN a MNI. Ich spolupráca bola intenzívna a bezkonfliktná, Nové Zámky sú dvojjazyčným mestom a národnostná otázka nezohrávala žiadnu rolu. 

archív pamätníka

Do prvých slobodných volieb v júni 1990 tak kandidovali spoločne. Ondrej bol kooptovaný do mestského zastupiteľstva a mestskej rady Nových Zámkov. V auguste prijal uvoľnenú funkciu tajomníka mestského národného výboru a v úrade mal na starosť prípravu komunálnych volieb. Po zvolení primátora mu Ondrej odovzdal funkciu a ukončil svoje politické pôsobenie. Na krátky čas sa síce vrátil do Výskumného ústavu, ale čoskoro začal úspešne podnikať v tlačiarenskej branži. Založil firmu, ktorú viedol až do roku 2018, kedy sa rozhodol odísť do dôchodku.

Z rozdelenia Československa v roku 1993 nebol nadšený, cítil sa byť Čechoslovákom. Je presvedčený, že keby bolo bývalo usporiadané referendum, k rozdeleniu by neprišlo.

Je si vedomý, že nie každý mal odvahu začať po revolúcii s podnikaním ako on, a že veľa ľudí ostalo sklamaných z veľkej privatizácie a z rozkladu významných štátnych podnikov v Nových Zámkoch, ktoré za socializmu zamestnávali tisícky ľudí. Dnes funguje len jeden. Je presvedčený, že rozumnou ekonomickou transformáciou bolo možné zachrániť viac pracovných miest. „Mnohí ostali nešťastní a možno do dnešného dňa snívajú o tom, že tie časy sa vrátia.“ 

Domnieva sa, že dnešná politická a spoločenská situácia na Slovensku je dôsledkom mečiarizmu, ako aj komunistických kádrov a ich potomkov, ktorí majú do dnešného dňa moc.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite