zachytili ste správu o tom, že bratislavská zoo získala pred pár mesiacmi významnú cenu? V súťaži Biely slon, ktorú organizuje združenie Česká zoo, vyhrala tá bratislavská prvú cenu v kategórii Stavba roka. Ocenené bolo nové bývanie pre vlky – kým predtým bývali v klietkach, už dva roky si užívajú nový zalesnený výbeh v rozlohe viac ako päťtisíc metrov štvorcových.
V pozadí tejto milej udalosti však stojí jedno zaujímavé meno. Bratislavské vlky môžu za nové bývanie vďačiť Júlii Hanuliakovej, Slovenke, ktorá už pred rokmi odišla do zahraničia. V americkom Seattli pracovala u tých najlepších odborníkov a dnes má vlastnú firmu v netradičnej oblasti – v navrhovaní zoologických záhrad.
hollywoodsky príbeh
Kariéra Júlie Hanuliakovej sa začala tak, ako u mnohých iných mladých ľudí – stážou v Amerike. Hanuliaková vyštudovala v Bratislave architektúru a po škole dostala stáž od UNESCO vo Washingtone. Podľa nej na tomto území síce nie je veľa historických pamiatok, no zato nádherná príroda. „Tam som zistila, že mám väčší záujem o krajinu, než o stavby,“ hovorí so smiechom.
Júlia so silným vzťahom k prírode bola vždy proti držaniu zvierat v zoo, doma chodila na protesty Greenpeace a spolupracovala so Slobodou zvierat.
O Júliinu prácu mali architekti aj po skončení stáže záujem, uchvátení boli najmä tým, ako kreslila – kresbami ilustrovala brožúry či knihu o histórii ostrova vo Washingtone. Aj vďaka tomu dostala víza a začala pracovať. Do jej života však zasiahol teroristický útok na Dvojičky, po ktorom vyšiel dekrét zakazujúci neamerickým občanom pracovať pre vládu. Keďže sprostredkovateľom jej práce bola vládna inštitúcia National Park Service, Júlia musela zmeniť zamestnanie. No príliš jej to neprekážalo.
Už predtým sa totiž dostala do netradičnej komunity dizajnérov – v Seattli pracuje niekoľko stoviek architektov, ktorí sa zaoberajú dizajnom zoologických záhrad. Júlia so silným vzťahom k prírode bola vždy proti držaniu zvierat v zoo, doma chodila na protesty Greenpeace a spolupracovala so Slobodou zvierat.
Architekti a dizajnéri v Seattli ju však svojím pohľadom na zoo nadchli – presadzovali dizajn, ktorý bol navrhnutý podľa replík pôvodného prostredia zvierat. Celá komunita sa pritom vybudovala okolo jedinej firmy, Jones & Jones, ktorá presadila tento inovatívny štýl priam holywoodskym príbehom.
Bolo to ešte v 70. rokoch, keď seattleská Woodland Park Zoo vyhlásila konkurz na novú expozíciu pre gorily. Firma Jones & Jones sa prihlásila s odvážnym návrhom – namiesto klietok plánovala vytvoriť pre gorily otvorený priestor, ktorý by bol podobný ich prirodzenému prostrediu v divočine.
Zoologické záhrady boli v tom čase proti takýmto novátorským nápadom. Kým v 19. storočí držali zoo exotické zvieratá v klietkach a spútané reťazami, v 20. a 30. rokoch 20. storočia začali vytvárať zvieratám dynamickejšie prostredie. Po druhej svetovej vojne sa však zoologické záhrady postupne vrátili k starým praktikám.
Navrhujú to, čo je kópiou pôvodného prostredia zvieraťa.
Firme Jones & Jones by sa asi nikdy nepodarilo svoj návrh presadiť, keby v tom čase nenastala v seattleskej zoo menšia revolúcia, a záhrada zostala bez vedenia. Architekti sa teda odvážili navrhnúť expozíciu po svojom.
Firma sa rozhodla zistiť, ako si samy gorily predstavujú svoje ideálne bývanie. Vybrali sa do Afriky, kde v spolupráci so známou biologičkou Dian Fossey skúmali, v akých typoch krajiny sa v divočine gorily rady zdržiavajú. Ukázalo sa, že to neboli príliš atraktívne miesta – gorily rady sedeli len tak pri ceste či vo vysokej burine.
„Chceli by, aby sa gorily šplhali po skalách pri krásnych vodopádoch, no v skutočnosti to bolo oveľa menej dramatické prostredie,“ smeje sa pri rozprávaní Hanuliaková. Nakoniec našli malý kaňon plný buriny, ktorý by sa im mierkou hodil. Odmerali ho, odfotili, obkreslili – a preniesli do Seattlu.
JULO KOTUSKým ešte pred dvoma rokmi býval vlk v klietke so stropom, dnes si v bratislavskej zoo pokojne vykračuje po zalesnenom kopčeku.
Celá zoo tŕpla, čo sa bude diať. Gorily boli doteraz zavreté v klietkach alebo v dome pre opice, nikdy neboli v otvorenom prostredí s výhľadom na nebo. Prišlo na fatálne predpovede – rozbijú sklo, povytrhávajú stromy a celú expozíciu zničia. Tak sa totiž správali doteraz: ako asociáli. Hádzali po sebe výkaly, bili sa a mali problémy s párením. Ošetrovatelia im napriek tomu otvorili dvere a pozvali ich do nového prostredia.
Nič sa nedialo, gorily z domu vyjsť nechceli. Napokon sa odvážila vyjsť samica. Nové prostredie opatrne preskúmala, vrátila sa do domu, schmatla samca za ruku a vytiahla ho von. A tak tam stáli dvaja, ruka v ruke a pozerali sa na nový domov. „Bol to dojímavý moment. Nastala okamžitá zmena správania – dva ľudoopy, ktoré sa stále snažia zabiť, tam zrazu len tak stáli na burinatej lúčke. Ľudia o tom písali básne,“ pokračuje Hanuliaková.
Gorily v novom prostredí nespôsobili nijakú kalamitu. Vykopávali rastliny, no nie pre útok, ale len preto, aby ich zasadili na inom mieste a prostredie si prispôsobovali. „Robili zrazu činnosti, ktoré ľudia považovali za niečo mimo ich úrovne. Ukázali, že sme ich doteraz iba nechápali,“ vysvetľuje Hanuliaková.
Bol to obrovský úspech. Každá zoologická záhrada chcela takú expozíciu, v ktorej budú zvieratá aktívne a spokojné. Tento úspech formoval aj filozofiu dizajnérov zoo, ktorá sa v Seattli rozmohla. Navrhujú to, čo je kópiou pôvodného prostredia zvieraťa. „Nemusí to byť presná vizuálna replika, ale musí ponúkať rovnaké možnosti pre aktivity zvieraťa,“ zhŕňa Hanuliaková.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.