V apríli uzreli svetlo sveta dve správy o stave slovenského školstva. Jednu z nich predložil minister vláde, ktorá ju zobrala na vedomie. Druhú predložilo niekoľko učiteľov verejnosti, a tá by ju nemala nechať nepovšimnutú. Skutočnú správu o stave školstva totiž dostaneme až porovnaním týchto dvoch správ.

Najvyšší súd zrušil povolenie na prevádzkovanie skládky odpadu v Pezinku. Jeho rozhodnutie však neznamená, že skládku nebude môcť byť v budúcnosti uvedená do prevádzky. Celý povoľovací proces sa totiž začne nanovo.

V predchádzajúcich dvoch článkoch sme uvažovali o meraní vo vzdelávaní skôr všeobecne. Tentoraz sa pristavíme pri jednom konkrétnom koncepte, ktorý sa v súvislosti so školami spomína čoraz častejšie, a to aj u nás. Reč bude o meraní „pridanej hodnoty“ škôl.

V druhom z trojice článkov o meraní vo vzdelávaní sa bližšie pozrieme na hlavný merací nástroj, ktorý máme vo vzdelávaní k dispozícii – na školské (didaktické) testy.

Nasledujúce tri články v rubrike .školstvo budú venované meraniu. V prvom si vyjasníme, akými krivolakými cestami preniklo meranie do pedagogiky. V druhom sa bližšie pozrieme na hlavný merací nástroj pedagógov – školské testy. Záver trilógie bude patriť úvahám o tom, či je v školstve možné merať „pridanú hodnotu“, a či je to vôbec rozumné.

Od spustenia Mikolajovej „reformy“ sú riaditelia a učitelia nezmyselne zaťažení často úplne absurdnou byrokraciou. Školská inšpekcia kontroluje, či sa riaditelia a učitelia neulievajú, či majú všetky papiere vyplnené tak, ako treba. Naozaj to treba? Porozprávali sme sa s bývalým hlavným školským inšpektorom Vladislavom Rosom.

Mám 47, v školstve však pôsobím „len“ sedem rokov, po predchádzajúcej, dvojnásobne dlhej, podnikateľskej skúsenosti. Dovoľujem si preto ponúknuť svoj osobitý pohľad na tému kvázi zvonku.

Podľa zákona plní štátna školská inšpekcia najmä funkciu kontroly štátu nad úrovňou výchovy a vzdelávania. Podľa mnohých učiteľov slúži štátna školská inšpekcia najmä na zbytočnú buzeráciu. Čo z toho je bližšie k pravde?

Školy často majú problém splniť všetky akademické očakávania vzdelávacích systémov; preto mnohí rodičia radi doplácajú za doučovanie. A smerom dovnútra majú niekedy školy problém presvedčiť žiakov, že to, čomu sa spoločne venujú, má pre žiakov zmysel a úžitok. Po týchto dvoch témach v minulých číslach sa tentoraz pozrieme na to, čo by mohli pre školy urobiť ľudia, ktorí si tieto a ďalšie nedostatky uvedomujú, no cítia, že nemajú nič, čím by to mohli pomôcť zmeniť.

V prvom článku série Školy a okolitý svet sme sa zaoberali fenoménom doučovania, ktoré nahrádza to, čo škola nestíha. Dnes sa pozrieme dovnútra školy na výzvu, ktorá je ešte väčšia ako akademická nedostatočnosť: ako presvedčiť školopovinné deti, že to, čo sa v škole deje, vôbec má nejaký zmysel? Že to súvisí s celým svetom naokolo?