podľa výskumu občianskeho združenia Návrat napriek celkovému nárastu záujmu o adopciu klesá chuť Slovákov osvojiť si rómske deti. Obavu zo „zlých génov“ strieda strach z kritiky okolia, ak by išlo o príslušníka rómskej menšiny. Farba pleti, temperament, kultúrne odlišnosti, spojenie s biologickou rodinou, ale i úplne normálna neistota konzervuje stovky detí v ústavnej starostlivosti. Mnoho párov zostáva zbytočne bezdetných, pokiaľ si nezvyknú žiť samy, ďalšie majú obavu prijať dieťa iných rodičov. Strach z neznáma je úplne normálny. Karol Sudor ľutuje, že ho neprekonal skôr.
s manželkou ste sa rozhodli ísť proti väčšinovému prúdu záujemcov o adopciu a osvojiť si rómske dieťa. Z vašich článkov vás poznáme ako človeka bez predsudkov. Chceli ste zámerne dieťa z našej najpočetnejšej minority?
Karol Sudor: Bolo nám to jedno. Keby sa nám zapáčilo biele, vietnamské či čierne, vzali by sme ho, boli sme ochotní vziať si aj dvojičky. Som po dvoch onkologických ochoreniach, pre ktoré som ostal neplodný. Mali sme teda s manželkou len dve možnosti – buď umelé oplodnenie od neznámeho darcu, alebo adopciu. Obaja sme už mali okolo štyridsiatky, tak sme sa rozhodli pre to druhé. A prečo máme rómske dieťa? Také nám ponúkli, takže náhoda, nijako sme to neriešili. Od ľudí, ktorí už mali adoptované deti, sme vedeli, že medzi nami a dieťaťom musí fungovať akási chémia, musíme pocítiť, že patrí k nám. Tak aj bolo. Našou jedinou podmienkou bol vek do 1,5 roka. Jurka sme spoznali ako trojtýždňového, čoskoro bude mať tri roky.
Archív Karol SudorPrvé stretnutie Karola Sudora s adoptovaným synom.
marek, vy ste riaditeľom jednej z najznámejších slovenských organizácií zaoberajúcich sa profesionálne náhradnou rodinnou starostlivosťou a prípravou na osvojenie. Podľa skúsenosti iných rodičov a verejne dostupných údajov trvá podstatne kratšie adopcia rómskeho dieťaťa ako nerómskeho. Podľa výskumu vášho občianskeho združenia Návrat v porovnaní s rokom 2018 klesol záujem o rómske deti. Prečo je tomu tak?
Marek Roháček: Na Slovensku žije v detských domovoch cca 4,7 tisíca detí, z toho väčšina je rómskych. To, prečo sa dlhšie čaká na nerómske dieťa je presne to, prečo sa o tom rozprávame a môžeme to nazvať rasizmus v menšej alebo väčšej miere. Je to tak, že na rómske dieťa sa nečaká, väčšinou za deväť mesiacov príprav a papierovačiek je dieťa už dostupné. Na malé, biele, zdravé dieťa, ktoré je možné si právne osvojiť, sa čaká tri až päť rokov.
koľko ľudí pripravíte ročne na adopciu a koľkí z nich pripúšťajú adopciu rómskych detí?
Marek Roháček: Naše občianske združenie ročne pripraví na adopciu približne stovku záujemcov. Tá situácia je v praxi taká, že ľudia prichádzajú s predstavou, že si rómske dieťa nevezmú, lebo... Tie dôvody sú „v našej dedine žijú Rómovia“ a druhí povedia „v našej dedine Rómovia nežijú“. Je to také polovtipné, ale je to realita.
Karol Sudor: „Z rasizmu veľký strach nemáme, hoci je nám jasné, že skôr či neskôr my aj Jurko narazíme na predsudky.“
Niektorí prichádzajú sami s tým, že si to vedia predstaviť. Počas prípravy na adopciu je dôležitá tá dvadsaťšesťhodinová príprava, kde sa budúci náhradní rodičia skompetentňujú a pripravujú na prax. Zisťujú realitu adopcie, dostupnosť detí, požadované nároky. Často je výsledkom zmena postoja a tí, čo adopciu rómskeho dieťaťa najskôr odmietali, ju pripúšťajú. A sú aj ľudia, ktorí boli presvedčení, že nemajú s tým problém, no potom zistia, že s tým problém majú. Uvedomia si, že prijímané dieťa prichádza do nového prostredia, ktoré je širšie ako budúci rodičia. Sú to starí rodičia, susedia, spolužiaci v škole... Tí ľudia musia zvládnuť ubrániť to dieťa v širšom prostredí.
karol, Vy žijete v malom meste Veľký Krtíš. Ako prijala rómske dieťatko vaša širšia rodina a susedia?
Karol Sudor: O tom, ako ľudia všeobecne vnímajú rómske deti, možno čosi vypovedá aj naša skúsenosť. Jurko je z iného kraja než my a prvé tri týždne po narodení ho nebol v pôrodnici pozrieť nik, lebo všetci v poradovníku čakali na biele dieťatko. Následne ho presunuli do ponuky v Banskobystrickom kraji. Tam sme boli na tridsiatom piatom mieste, ale rovno volali nám, lebo všetci pred nami tiež čakali na biele dieťa. Tak nám to aspoň povedali úradníčky, ktoré sa priznali, ako ich teší, že Jurko našiel rodinu tak rýchlo.
Moja aj manželkina rodina Jurka prijala bez problémov, rovnako kamaráti. Viacerí známi nám zrazu prezradili, že tiež majú adoptované dieťa. Pred adopciou sme mali len jeden nepríjemný zážitok. Jedna naša kamarátka z neďalekej dediny, ktorá už má po osemdesiatke, nám radila, nech si neberieme „Cigána, lebo to sa nedá vychovať“. Po adopcii sme tiež mali len jeden problém – šiel som s malým do kaviarne, kde bol aj detský kútik. Hrala sa tam s ním malá dievčinka, ktorá sa ma potom prišla spýtať, či je Jurko naozaj Cigán. Na otázku, prečo ju to zaujíma, priznala, že jej to povedala mama s tým, že sa s ním už nemá hrať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.