v  Prievidzi vtedy ešte nebol mestský rozhlas, ale chodil bubeník a bubnoval. Vyšli sme na ulici počúvať, čo nám oznámi. A vyhlásil len jedinú správu – že je všeobecná mobilizácia! Mama začala plakať, starká tiež. Z Prievidze bol vypravený osobitný vlak do Topoľčian, kde mali vystrojiť mobilizovaných mužov. A pamätám si veľmi dobre, že toľko tam bolo tých chlapov, že ešte boli aj na lokomotíve.“ Mobilizácii sa nevyhol ani Jozefov otec. „Moja mama, sestra a ja sme pri železničných závorách chceli otcovi ešte zakývať. A môj otec stál v jednom vagóne a vyhodil mi rožok, vtedy to bola vzácnosť, lebo chlebík sme si museli veľmi vážiť, moc ho nebolo.“

výchova ľudáckeho režimu

Ešte keď mal päť rokov, Jozefov otec získal zamestnanie domovníka v prievidzkom Hlinkovom dome, pôvodne prvorepublikovej Sokolovni, kde sa predtým konali rôzne kultúrne podujatia a fungovalo kino. Po nástupe ľudákov k moci tu sídlil okresný sekretariát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Jozef si pamätá na prenasledovanie židovského obyvateľstva, ktoré začalo už po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938. 

„Sovietski vojaci boli zaprášení, unavení a smädní, ale nedochádzalo k vážnejším incidentom.“

Početná komunita prievidzských Židov bola podobne ako v ďalších slovenských mestách postupne pozbavená majetku a ľudských práv. „V Hlinkovom dome bol veľký dvor a keď v roku 1942 začali deportácie Židov, tak ich zhromažďovali práve tam, a to hlavne v noci. Nakladali Židov do nákladných áut, no a zrejme ich odvážali na stanicu do dobytčích vagónov a lifrovali ich niekde do koncentrákov. Aj v Novákoch bol židovský koncentrák, tak aj tam boli tí Židia z Prievidze. A to sa nestalo jedenkrát, ale viackrát.“ 

Ľudácky režim a jeho výchovu na vlastnej koži pocítil aj Jozef. V tretej triede mal učiteľa, ktorý zaviedol tzv. raporty cez veľkú prestávku. Jeho obľúbení žiaci kontrolovali pri dverách či žiaci majú čisté topánky, ruky, alebo či sú ostrihaní. Kto nebol náležite ostrihaný, tak ostrihali nožnicami priamo v škole. „Previnilci nastúpili pred tabuľu, pán učiteľ ten to len tak z diaľky pozoroval a všetko robili jeho miláčikovia spomedzi žiakov. Vtedy bol hlavný výchovný prostriedok trstenica.“

ArchívJozef Šnirc s rodinou.

Život počas vojny bol veľmi ťažký a aj napriek často proklamovanej prosperite a hojnosti si pamätník spomína skôr na prídelový systém a nedostatok chleba. Dobre si pamätá aj na vypuknutie Slovenského národného povstania. „Vtedy sme utekali na námestie a vidíme tam chlapov v civile ozbrojených puškami, sem tam aj nejaký vojak tam bol. A najviac mi utkvelo v pamäti, že v Prievidzi bol jeden kováč, silný chlap, riadna väzba, a aj ten bol partizán a ja som si v duchu tak hovoril: ,Keby prišli Nemci, ten by ich dal do poriadku.‘“

bombardovanie a oslobodzovanie Prievidze

Nemci prišli do Prievidze už v septembri 1944. Jozefova rodina bola v tom čase evakuovaná v Bojniciach u vzdialenej rodiny. Z ich rodinného domu videli prichádzať Nemcov po hlavnej ceste smerom od obce Koš. Netrvalo dlho a nacisti začali vyšetrovať civilné obyvateľstvo. Medzi nimi aj Jozefovu mamu, či nespolupracovala s partizánmi, pravdepodobne na základe udania jednej karpatskej Nemky, s ktorou mala isté osobné nezrovnalosti. Ku ich dverám, tak ako k mnohým ďalším, prišiel raz príslušník Gestapa v koženom kabáte sprevádzaný miestnymi Slovákmi. 

„Keď som kráčal po Bojnickej ceste, videl som následky bombardovania. Na ceste boli ranené či uhynuté kone a mŕtvi ľudia.“

Obvinenie pamätníkovej matky však nebolo preukázané. V tom čase sa ešte našlo veľa kolaborantov, ktorí si stále neuvedomovali, že Nemci môžu prehrať vojnu. Pamätník spomína ako jeden z príkladov prezliekania kabátov Jána K. Ten bol najprv partizán a bolo to o ňom známe po celej Prievidzi. Avšak po potlačení SNP ho zamestnalo Gestapo. 

Najviac Jozefovi utkvelo v pamäti oslobodzovanie Prievidze. Časté boli prelety lietadiel, na ktorých hukot si obyvatelia nedokázali zvyknúť. Dňa 29. marca 1945 však prišlo aj k bombardovaniu. Pamätník bol v tom čase u svojho kamaráta. „Zrazu sme počuli výbuchy bômb. Utekali sme do blízkych polí, kde sme si ľahli na zem. Aj ostatní ľudia v okolí utekali na polia.

Celé to peklo trvalo asi pol hodinu. Po skončení náletu som išiel domov. Keď som kráčal po Bojnickej ceste, videl som následky bombardovania. Na ceste boli ranené či uhynuté kone a mŕtvi ľudia. Vedľa hydrantu pri dome pána Ludvika ležali dvaja mŕtvi nemeckí vojaci. Neďaleko som uvidel mŕtveho otca môjho kamaráta a známu mojej mamy. Nemeckí vojaci strieľali aj zranené kone.“

Po návrate domov Jozef zistil, že ich dom ostal bez strechy a všetky okná a okenné rámy mal porozbíjané. Aj susedný dom pána Zmeškala dostal priamy zásah a pani Zmeškalová, ktorá ostala doma to len zázrakom prežila. Viacero ďalších domov bolo poškodených, no Jozefovým príbuzným sa našťastie nič nestalo a boli veľmi šťastní, že sú všetci nažive. „Po tomto desivom zážitku sme sa z obavy z ďalšieho bombardovania chodili ukrývať do pivnice k susedovi Štefanovi Mäsiarovi. A to nielen my, ale aj ďalší susedia. Vtedy sa naplno prejavila spolupatričnosť a ľudskosť. Boli sme ochotní podeliť sa o jedlo a navzájom si pomáhať.“

Dňa 4. apríla 1945 bolo z diaľky počuť kanonádu. „Vyšli sme na ulicu a pozerali ako poslední nemeckí vojaci cválali na koňoch, viezli sa na vozoch a mnohí aj po vlastných uháňali smerom do Bojníc. Jedna naša suseda, chuderka, bola mentálne postihnutá, stála pri harajke (nárečovo – vonkajší vodovod – pozn. autora) a naberajúc vodu do vedra chcela utekajúcich vojakov polievať, lebo bola Veľká noc. Ženy hovorili pánovi Mäsiarovi, aby išiel po ňu, lebo že ju Nemci zastrelia. Našťastie Nemci ufujazdili pretože ich najväčšou starosťou bolo zachrániť sa pred približujúcimi sa vojakmi Červenej armády.“

ArchívLetecká výstava v Prievidzi v roku 1952.

Ešte v ten istý deň vstúpili sovietske vojská do Prievidze. Sovietski vojaci boli zaprášení, unavení a smädní, ale nedochádzalo k vážnejším incidentom. „V našom dome sme ubytovali dvoch ruských vojakov, ktorých sme pohostili. Porozprávali o svojich rodinách a jeden z nich hral na harmonike. V 1. československom armádnom zbore generála Ludvíka Svobodu bojoval aj môj ujo Mikuláš Andris. Dva roky sme o ňom nemali žiadne správy, a tak sa starká smutne rozhovorila o synovi pred vojakmi. A jeden z nich jej na to odpovedal: ,Mama, neboj sa! On príde, za čas príde.‘ Prešlo niekoľko dní, keď nám v noci ktosi zabúchal na dvere a vo dverách stál syn starej mamy a môj ujo Mikuláš Andris.“

život po vojne

Čoskoro prišiel 8. máj 1945 a ľudia si mohli vydýchnuť. Konečne nastal koniec vojny, ktorá spôsobila množstvo utrpenia. „Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne.“ Svedkom hrôz bol Jozef ale aj po skončení vojny, keď videl exhumáciu obetí nacistického teroru. „V Karpatskom dome v Prievidzi bolo sídlo Gestapa a oni tam v záhrade pochovávali obete, ktoré tam postrieľali. Tam bol masový hrob. A po vojne dali verným slovenskému štátu a gardistom robiť exhumáciu a vykopávať mŕtvych.“

ArchívV súčasnosti s pravnukom Ondrejkom.

Po vojne sa Jozefovi rodičia rozviedli. V roku 1946 vycestovala mama na výzvu na osídľovanie pohraničia do Liberca, kde sa zamestnala v textilnej továrni a okamžite dostala byt. V júli toho roku za ňou odcestovali Jozef aj so sestrou. „Keď sme vystúpili z vlaku pred stanicu, plno ľudí tam chodilo s páskami na rukách. Myslel som si, že to je nejaká poriadková služba, ale to boli tí Nemci na odsun a takto boli označení. Aj naši susedia, ktorých mená si doteraz pamätám – Legnerovci, Scholzovci a Bergmanovci boli všetci neskôr odsunutí.“ V Liberci žil tri roky, chodil tam do školy a aj miništroval u sestier Uršulíniek.

V roku 1949 sa vrátil do Prievidze, kde žije dodnes, v súčasnosti už žije na dôchodku. Zaujíma sa o históriu, hlavne lokálnu, je autorom dejín Aeroklubu letiska Prievidza, ktorého členom je od svojich 17. rokov. Na letisku aj v povojnovom období dlhé roky pracoval. Kým mu to zdravie dovoľovalo, bol aj vášnivým letcom.