narodila sa 28. 12. 1957 v Zlatých Moravciach. Vyrastala bez otca, ktorý zomrel, keď mala len osem rokov. 

„Mama pracovala cez vojnu na Ministerstve zásobovania – počas SNP zásobovali povstaleckú armádu a zrejme aj partizánov.“ 

Ako mladučká robila spojku pre povstaleckú armádu aj so svojou staršou sestrou. Tretím zo súrodencov bol ich brat Arnold Fraňo, ktorý s partiou filmárov a fotografov chodil po Slovensku a natáčal udalosti z obdobia povstania. Mama však o tom veľa nerozprávala, informácie má od sestry. 

na stredoškolskom zájazde bol s nimi „tajný“

V detstve sa u nich politika vôbec nepreberala. Sama o tom hovorí: „Aj na šesťdesiaty ôsmy si spomínam len tak, že som maďarskému tanku vyplazila jazyk a utekala domov.“ Normalizáciu ako mladé dievča príliš neregistrovala, o komunistickej minulosti matky vie až z neskoršieho rozprávania. 

„Mama istý čas bola aj v strane. Ale potom prestala platiť povinný príspevok, lebo na to nemala, a tým pádom ju vyhodili. A bolo po straníckej línii.“ Čo bolo pochopiteľné, keďže peňazí nazvyš nemali a matka zostala na tri deti sama. Na detstvo má však Lujza Bakošová pekné spomienky.

ArchívLujza Bakošová.

Študovala na gymnáziu v Zlatých Moravciach, kde si prvýkrát uvedomila, že niečo v spoločnosti nefunguje tak, ako má. 

„Chodila som do speváckeho zboru. Raz sme išli do Belgicka na zájazd a dozvedela som sa, že tam s nami bol „tajný“, aby nás sledoval. Aj náš dirigent profesor Podhorný nám hovoril, čo máme a nemáme hovoriť a kam ísť, či radšej neísť.“ 

Belgické reálie boli pre ňu s vtedajšími československými neporovnateľné. 

„Bol to obrovský rozdiel. Krásne čisté domy, ulice, nové autá. Bola som pubertiačka, pozerali sme na tie diaľnice s otvorenými ústami.“

„Už sme vedeli o perestrojke, Gorbačovovi, že sa tam objavil niekto mladý. Potichu sa hovorilo o uvoľňovaní vo východnom bloku.“

V rodinách, kde boli ubytovaní, videli materiálne bohatstvo, aké dovtedy nepoznali. „Celé detstvo som chodila do školy s chlebom natretým marhuľovým lekvárom, lebo sme mali na záhrade obrovskú marhuľu. Na iné sme nemali. Zrazu sme niekde denne jedli fantastické jedlo, domy mali zariadenie, aké sme si doma ani len nevedeli predstaviť.“

kontakt s komunistickým režimom na vysokej škole 

Po gymnáziu odišla študovať do Nitry na vtedajšiu Pedagogickú fakultu, odbor slovenčina – psychológia. Zborovému spievaniu sa viac nevenovala, no s umením zostala v kontakte cez sestru, ktorá učila na VŠMU a cez švagra – výtvarníka Rudolfa Sikoru. 

„Švagor bol vypočúvaný, mnoho jeho známych emigrovalo. On ani jeho súputníci nemohli vystavovať svoju tvorbu a už vôbec nemohli svoju tvorbu prezentovať v zahraničí. Občas sa v kufri auta podarilo niečo prepašovať cez hranice, ale bolo to skôr výnimočné.”

ArchívNávšteva Václava Havla, v pozadí pani Bakošová.

Do kontaktu s režimom sa počas štúdia citeľne nedostala. V neskorších ročníkoch si všimla, že sa niektorí študenti hlásili do strany a stali sa z nich zväzácki funkcionári, ale nemyslí si, že by boli apriori horší alebo menej schopní ako ostatní. Štúdium ukončila v roku 1982. O disidentskom hnutí vedela z počutia, no nevedela o konkrétnych ľuďoch, ktorí sa v ňom angažovali. Uvedomovala si však problémy a obmedzenia slobody, ktoré mali nielen veriaci, ale aj umelci.

dom československo-sovietskeho priateľstva a VPN

Na obdobie po vysokej škole nespomína rada, pretože učiteľské miesto sa jej neušlo, a tak jej kamarát dohodil prácu v inštitúcii, ktorú nazýva akýmsi „odložiskom skončených učiteľov“ – v Dome československo-sovietskeho priateľstva v Nitre. 

„Propagovali sme sovietske umenie na Slovensku. Rozhodli sme sa však, že budeme poukazovať na to kvalitné z ruskej kultúry, a tak sme propagovali Prokofjeva, Musorgského a podobne,“ vysvetľuje. Pôsobila tu dva roky, potom odišla do vzdelávacieho zariadenia pre učňov pod Ministerstvom obchodu.

„Že komunistický režim môže skutočne padnúť, si však neuvedomovala a uverila až keď bol za prezidenta zvolený Václav Havel.“

Pripravovali vzdelávacie materiály pre učňovské zariadenia, tam sa už uplatnila ako psychologička. Uvoľňovanie pomerov na konci 80. rokov reflektuje nasledovne: „Už sme vedeli o perestrojke, Gorbačovovi, že sa tam objavil niekto mladý. Potichu sa hovorilo o uvoľňovaní vo východnom bloku.“

Sviečkovú demonštráciu zachytila až ex post. Viac než s katolíckymi kruhmi bola totiž v kontakte s ochranármi, kde bol aktívny jej manžel Pavol Bakoš. Zúčastňoval sa aktivít ochranárov SZOPK č. 6, ktoré vydalo publikáciu Bratislava/nahlas. Okrem toho pomáhal aktívne zachraňovať napríklad vzácny vodný mlyn v Kvačianskej doline.

O násilnom zásahu proti manifestácii študentov v Prahe zo 17. novembra sa dozvedela až na druhý deň. V sobotu 18. novembra ich s manželom zburcoval priateľ a spoluzakladateľ ochranárskej organizácie „Neverice“ – František Kolář. 

„Fero nás zháňal, stretli sme sa v maličkej miestnosti ochrancov prírody, rozprávali sme sa medzi sebou, informácie v televízii a rozhlase však neboli úplné, skladali sme si mozaiku cez kamarátov z Prahy alebo z Bratislavy. Cez kopiráky v písacom stroji sme 18. novembra začali rozmnožovať letáky, vtedy sme boli len partička trinástich ľudí.“ 

Informácie sa šírili útržkovite. Dozvedeli sa, že na výstave Ruda Sikoru v Umeleckej besede v Bratislave vzniklo združenie VPN. Vedeli, že musia zaangažovať aj ďalších ľudí. Sestra jej z VŠMU poslala materiály, ktoré sa mali verejne šíriť a udalosti začali nadobúdať rýchly spád. 

ArchívJedno z prvých čísel Nitrianskej verejnosti.

„Na pešej zóne sme sa stretli so študentmi, ktorí tam organizovali jeden z prvých pochodov. Snežilo, bola strašná zima. Paľo Sika prečítal vyhlásenie, ktoré sme spoločne zostavili v sídle ochranárov o tom, že zakladáme nitriansku VPN a hlásime sa k bratislavskej. Zároveň tvrdo odmietame udalosti, ktoré sa udiali na Národní třídě v Prahe.“ Že komunistický režim môže skutočne padnúť, si však neuvedomovala a uverila až 29. decembra, keď bol za prezidenta zvolený Václav Havel.

divadelníci a ochranári

Revolučné hnutie na Slovensku často viedli divadelníci, v Nitre to však všetko spustili ochranári a ich priatelia. Počas prvých dní revolúcie bolo totiž Divadlo Andreja Bagara na zájazde v Moskve. 

„Po ich návrate z Ruska, 24. novembra, sme za nimi prišli do divadelného klubu, kde sme potom pôsobili spoločne mesiac. Dňa 27. novembra bol celoštátny generálny štrajk a my sme založili Nitriansky koordinačný výbor, kam patrila prvotná VPN-ka založená ochranármi, ďalej študenti a zástupcovia divadla.“ 

Podľa Lujziných spomienok boli súčasťou koordinačného výboru z divadla dramaturgička Darina Kárová a herec Dušan Lenci, z radov ochranárov boli členmi koordinačného výboru ochranári  František Kolář, Pavol Bakoš, Peter Hattas, ďalej výtvarníci Laco Ševella, Jaro Košš a Marián Žilík, inžinieri Jožo Kurák a Miro Klačko, lekár Peter Olajoš, psychológ Paľo Csáder, právnička a sociologička pani Turi Nagyová a z nitrianskej Pedagogickej fakulty najmä Pavol Sika. 

Zoskupenia ochranárov nevzbudzovali toľko pozornosti, aj preto Lujza považovala vtedajšie ochranárske združenie za relatívne bezpečnú možnosť ako sa zoskupovať, stretávať a diskutovať bez toho, aby ich prenasledovali zbytočné kontroly. Úloha Lujzy Bakošovej vo VPN bola spočiatku najmä v prepisovaní a rozdávaní materiálov. 

„Bola som vydesená, že ma niekto chytí za golier a odvlečie do väzenia. Nebolo to jednoduché, vo vedľajšej ulici stálo auto, odkiaľ nás pozorovali.“

vznik novín Nitrianska verejnosť

Nevyhnutnosť a potrebu objektívne informovať verejnosť si aktivisti miestnej VPN uvedomovali v tých dňoch čoraz nástojčivejšie. 

„V televízii zaznelo, že Nitra spí. Noviny Nitriansky hlas, ktoré vtedy vychádzali, boli výrazne prorežimové, akoby sa nič nestalo; žiadna revolúcia, žiadna VPN, udalosti v Prahe, nič.“ 

ArchívS Milanom Kňažkom.

Pavol Bakoš sa už pred revolúciou zasadzoval o to, aby podobná iniciatíva ako Bratislava/nahlas fungovala aj v Nitre. Pôvodne tak chceli v rámci Nitrianskeho hlasu vytvoriť vlastnú prílohu, ale rozhodli sa ísť napokon inou cestou. Nový týždenník nazvali Nitrianska verejnosť.

Prvé číslo redigovala Darina Kárová, no zväčša bolo poskladané z prepisovaných a rozmnožovaných materiálov. Funkcie grafika sa ujal výtvarník Laco Ševela. 

„Ja som bola v redakčnej rade, lebo v predchádzajúcej práci som vyhrala súťaž v rýchlopise,“ smeje sa. „Od januára som sa stala šéfredaktorkou, ale to už asi nie pre rýchlopis.“

„Z nitrianskych VPN-károv dnes nie je politicky aktívny nik.“ 

O úspechu novín svedčí aj veľký záujem čitateľov. „Išlo to na dračku, ľudia nám noviny trhali z rúk, pamätám si, že niekto dal za jedno číslo stovku.“ 

Lujza aj vďaka tejto skúsenosti spomína na revolučný rok ako na obdobie, keď každý chcel pomôcť akokoľvek mohol a vedel.

zmeny vo vedení podnikov a inštitúcií

O tom, ako fungujú inštitúcie a závody v ich okrese nemali revolucionári v Nitre vôbec jasnú predstavu. V prvých novembrových dňoch boli divadelní herci ochotní pomôcť revolúcii a v malých tímoch v zložení študent, VPN-kár a herec navštevovali podniky. 

„Ja som bola konkrétne v Calexe v Zlatých Moravciach a hovorila som o tom, čo sa deje, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě, že vzniklo Občianske fórum, čo je to VPN, čo chceme dosiahnuť, zmeniť a že sa niečo také ako v Prahe už nesmie stať. Vysvetľovali sme, že vedúca úloha KSČ sa musí skončiť. A ľudia zrazu zistili, že sa dá  niečo zmeniť.“

Radoví pracovníci síce chceli vymeniť komunistických šéfov, ale Bakošová hovorí, že niekedy to skĺzlo do osobných vyrovnávaní si účtov.

pád VPN

Po ukončení štrajku sa pred Vianocami VPN a Nitrianska verejnosť musela vysťahovať z priestorov divadla. Nový priestor si vybavila na nitrianskej pešej zóne, kde fungovala od januára 1990, keď sa Lujza Bakošová stala šéfredaktorkou. Noviny vychádzali do prvých komunálnych volieb v novembri 1990. 

„Potom VPN-ka padla tvrdo „na hubu“: ako prudko vzrástla, tak aj padla na zem,“ hodnotí vývoj pamätníčka. Pripisuje to množstvu celoštátnych problémov, okrem iného aj účasti bývalých komunistov na kandidátkach. Jeden z ochranárov, Peter Hattas, chcel rozšíriť nitriansku VPN o ďalších, tzv. bežných ľudí. 

„Výsledkom bolo, že sa tam zjavilo niekoľko žien, z ktorých sa neskôr stali známe „babky demokratky“, verné HZDS-áčky.” 

Po zvolení nového primátora v roku 1990 Pavol Bakoš viedol na Mestskom zastupiteľstve v Nitre oddelenie životného prostredia a zaviedol napríklad zmeny týkajúce sa viaczdrojového zabezpečenia prác v starostlivosti o verejnú zeleň.

rozpad republiky a Občianska kampaň '98

Lujza Bakošová dodnes nie je celkom stotožnená s rozpadom republiky, cíti sa byť federalistkou. 

„Myslím si, že sme mali zostať jednou republikou. Československo malo meno, cveng, podľa mňa sme dnes mohli byť ďalej. To sa nedá odpustiť Mečiarovi, ale najmä Klausovi.“ 

V tom čase už spolupracovala na festivale Divadelná Nitra. Vtedajšiu situáciu hodnotí ako nepriaznivú, súvisela so zakladaním kontrolných kultúrnych orgánov v regiónoch, ktoré boli nadriadené kultúrnym inštitúciám. Zoškrtanie dotácií pocítili aj v Divadelnej Nitre, jeden rok fungovali úplne bez nej, čo sa odrazilo aj na ich rodinnom rozpočte.

V roku 1998 sa stala členkou Grémia tretieho sektora, ktorému šéfoval Pavol Demeš. Grémium sa pričinilo o vznik Občianskej kampane '98, ktorá prispela k ukončeniu mečiarovskej éry. V rámci tejto kampane založili s priateľmi aj občianske združenie Človek a obec. Organizovali koncerty, pozývali osobnosti na diskusie. 

Z nitrianskych VPN-károv dnes nie je politicky aktívny nik. V komunálnej politike sa načas uplatnil v mestskom úrade Pavol Bakoš a Miro Klačko a politicky sa angažovala aj Darina Kárová, ktorá v roku 1996 založila otvorené fórum Zachráňme kultúru.

„Časy aj ľudia sa zmenili“

Lujza by dnešným mladým ľudom angažujúcim sa na verejnosti neadresovala nič konkrétne.

„Nie je vhodné im dávať nejaké rady. My sme boli v ´89 roku rovnako mladí, takisto sme nič nevedeli, vhupli sme do niečoho neznámeho a robili sme, čo sme vedeli a cítili. Jasné, že sa popália, aj my sme sa, ale bez toho to nejde.“ 

Jediný odkaz azda je, aby neboli namyslení a boli otvorení mladším aj starším. S nostalgiou spomína na dnes už nežijúcich členov nitrianskej VPN-ky. Revolúcia znamenala obrovskú zmenu, no pre ňu osobne to boli predovšetkým stretnutia so skvelými ľuďmi, na ktorých nikdy nezabudne.

„Vtedy, počas revolučných dní, bola na uliciach oveľa väčšia spolupatričnosť, láskavosť. Snažili sme sa byť k sebe ústretoví, navzájom si pomáhať. Dnes tento pocit nemám. Držím však palce každému, kto sa rozhodol zmeniť dnešnú neveselú situáciu. Keby som mala menej rokov a viac síl, idem im pomôcť.“