politická história sveta v skratke: V antike mýtus o zlatom veku ľudstva a jeho úpadku; v polovici 19. storočia presvedčenie Karla Marxa, že sa končí predohra dejín a vybudovaním komunizmu začnú skutočné dejiny; koncom 20. storočia tvrdenie Francisa Fukuyamu, že pád komunizmu znamená koniec dejín a „všeobecné nastolenie demokracie ako definitívnej formy vládnutia“; až po záver amerických politológov Stevena Levitského a Daniela Ziblatta v roku 2018, že „demokracie zomierajú“.
na pochopenie súčasného stavu potrebujeme biológiu
Ľudia ako živočíchy, ktorým v 18. storočí dal biológ Carl Linné taxonomické označenie Homo sapiens (človek múdry), boli prirodzeným výberom vyformovaní tak, aby dokázali prežiť počas éry, ktorú geológovia nazývajú pleistocén (2,6 milióna až 12-tisíc rokov pred naším letopočtom). Za túto dobu sa v podstate vytvorilo to, čo nazývame „ľudská prirodzenosť“ a čo bolo uložené ako biologická pamäť do našich génov. Súčasťou ľudskej prirodzenosti je artefakcia: schopnosť používať nástroje, zhotovovať artefakty. Ňou sa líšime od iných živočíšnych príbuzných. Artefakty spočiatku mali len materiálnu povahu, no neskôr k nim pribudli nehmotné, symbolické artefakty. Artefakcia dala vznik kultúre. Kultúrou sa človek nestal „odprírodneným“, ale „nadprírodným“.
V pleistocénovej ére ľudia žili v malých sociálnych skupinách ako lovci a zberačky, pravdepodobne po väčšinu času v africkej savane. Kultúra preniesla ľudí do umelého, arteficiálneho prostredia, iného než boli prírodné podmienky v savane: postupne rástla veľkosť ľudských skupín, vznikali mestá, obchodovanie, trh, národné štáty, umenie, veda a technika. Dnes v takomto prostredí ľudia žijú v obrovských skupinách, pozostávajúcich z miliónov anonymných jednotlivcov, ktorí navzájom spolupracujú a komunikujú. Symbolické artefakty urobili z ľudí „symbolizujúce živočíchy“. Ako je to možné, keď máme tie isté gény, aké mali naši predkovia v savane a teda ľudská prirodzenosť sa nezmenila?
„Strach a neistota nútili ľudí organizovať sa do väčších skupín a v nich prejavovať oddanosť voči vodcom.“
V 18. storočí filozofi osvietenstva kontinentálnej Európy, nadšení úspechmi vtedajšej vedy, pripisovali tento vzostup ľudstva sile ľudského rozumu. Aj zakladajúci otcovia Spojených štátov amerických verili, že človek je racionálna bytosť, schopná riešiť problémy pomocou rozumu. Ibaže, ovplyvnení puritánskou tradíciou kalvinizmu, boli si vedomí ľudskej slabosti a omylnosti (podľa nich ako prejavu „dedičného hriechu“ spáchaného biblickými Adamom a Evou), a teda aj nevyhnutnosti správne vládnuť. Najlepšie riešenie na vytvorenie rozumnej spoločnosti videli v demokracii ako systéme kontrol a vyvážených právomocí, ktorý ovládaným poskytoval možnosť kontrolovať vládnucich a nútil vládu, aby sa aj sama kontrolovala. Systém automaticky stabilizovali početné spätné väzby.
Karl Marx, inšpirovaný osvietenskou vierou v rozum, ale aj faktom, že spoznanie prírodných zákonov umožnilo využívať ich v prospech ľudstva, sa pokúsil „odhaliť ekonomické zákony pohybu spoločnosti“ (ktoré sa mu asi zdali analogické s Newtonovým zákonom mechanického pohybu) a využiť ich pre „vedecké riadenie spoločnosti“. Marxistický komunizmus sa stal gigantickým experimentom, ktorým sa v 20. storočí testoval európsky racionalizmus. Experiment zlyhal. Ako som napísal v Prírodopise komunizmu, „komunizmus tým, že zásadne zredukoval kultúrny polymorfizmus, odlúpol kultúrne vrstvy a obnažil človeka až na jeho biologický stržeň. (...) Namiesto racionálnych inštitúcií spontánna dynamika spoločnosti za komunizmu viedla k inštitúciám, ktoré mierou svojej iracionality nemajú precedens v dejinách. Vznikol politický a ekonomický systém, ktorému v podstate chýbali akékoľvek spätné väzby.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.