úplné znenie ďakovného príhovoru Martina Bútoru:
Vážená pani Dagmar Havlová,
milý Daniel,
drahé priateľky a priatelia,
vzácni hostia,
dámy a páni,
ak by som mal vyjadriť pocity, aké sa ma zmocnili, keď som sa dozvedel, že onedlho budem stáť na tomto mieste, krúžili by okolo slov bázeň či ostych. Bázeň tvárou v tvár tomu, že som sa – nečakane – ocitol v spoločnosti doterajších laureátok a laureátov, výnimočných osobností neraz siahajúcich za horizonty bežného poznania. Preboha! – napísal som pani Dagmar, pokúšajúc sa vyjadriť svoj ostych – preboha...
A hoci ma tieto pocity celkom neopustili, vyložil som si to tak, že Nadácia sa rozhodla uctiť si udalosti spred tridsiatich rokov, keď sa u nás pohli dejiny. Takže tu dnes spolu s priateľom Danielom Kroupom nevdojak zastupujeme aj viacerých iných. Našich predchodcov, ktorých neľudská doba od roku 1939 a znovu od roku 1948 nivočila a odsúdila do zabudnutia, a ktorí sa už slobody nedožili. A tiež stovky ďalších, ktorí sa do zápasu o ňu vložili ešte pred Novembrom, ktorí boli pri tom v hodinách a dňoch jedinečného súzvuku a spriaznenosti, i v rokoch, ktoré nasledovali. Ktorí sa v rôznych prostrediach v oboch našich republikách zapojili do toho, čo by sme, parafrázujúc Ferdinanda Peroutku, mohli nazvať „Budování jiného státu“.
Preto aj mojich zopár slov sa bude vzťahovať tak k tomuto obdobiu, ako aj k tomu, kde sme sa po tridsiatich rokoch ocitli.
Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť si na svojich milých. Na otca z Nemšovej i otca mojej ženy Zorky z Tisovca, ktorí za prvej republiky študovali v Prahe. Na mamu, Pražáčku z Jílskej a na jej sestru, ktorú sme roky navštevovali u nej Na Kampe. Na starého otca mojich synov, ktorého stalinizmus poslal na šesť rokov do väzenia. Na svojich početných blízkych, ktorých osud zavial do Ameriky, do Švajčiarska, do Holandska či do Británie. Hreje ma pri srdci, že niektorí z nich sú tu dnes so mnou.
Priznám sa, že ma zároveň neopúšťajú isté rozpaky. Nielen preto, že si pamätám, ako k nám do školy pravidelne chodievali besedovať takzvaní „priami účastníci Slovenského národného povstania“. Zmysel toho, na čom sa podieľali, sa im zvyčajne nedarilo pretlmočiť. Ale nejde len o karikatúru spomínania. Kazimierz Brandys vo svojom románe Žolík z roku 1966 zaznamenal stretnutie s poetkou Annou Achmatovovou, ktorá mala pohnutý život: „Uvažoval som o tom,“ písal, „čo všetko by som sa mohol od nej dozvedieť, keby existovalo odovzdávanie skúseností. Hovorím keby, lebo sa obávam, že neexistuje – že skúsenosti generácií a ľudí sú neprenosné. Človek ich nemôže odkázať iným, každý musí vždy všetko zakúsiť od začiatku sám, na vlastný účet, akoby predtým nikdy nič nebolo. Akoby ľudstvo vôbec žiadnu pamäť nemalo.“
A predsa, november ´89 si zaslúži, aby sme sa k nemu vracali. Aj preto, aby sme potvrdili, že to všetko nebolo dohodnuté medzi veľmocami ani to nebolo zrežírované Štátnou bezpečnosťou. Nie je pravda, že režim by sa bol tak či tak rozsypal sám od seba, a teda že všetko to úsilie bolo zbytočné a úloha Čechov a Slovákov bezvýznamná. Ani jeden z týchto mýtov nie je pravdivý: ani tie konšpiračné, ani tie maloverné.
A možno sa treba k Novembru vracať aj preto, aby sme dnešným dvadsaťročným, ktorým celý ten komunizmus často pripadá trápny a úbohý, a ktorí sa pýtajú svojich rodičov a starých rodičov: Ako ste to mohli dopustiť? Kde ste boli? Čo ste proti tomu robili? – aby sme im pomohli hľadať ich vlastné odpovede, keď sa o tridsať rokov budú tí ešte dnes nenarodení pýtať ich: Mali ste jedinečné podmienky z hľadiska slobody a demokracie – čo ste s tým urobili?
Režim dodýchal, lebo sa ocitol pod tlakom. Všetko okolo nás bolo vo vare. Maďari znovu pochovali Imreho Nagya popraveného v roku 1958. Bývalých poľských politických väzňov zvolili do parlamentu a na 50. výročie paktu Ribbentrop-Molotov vytvorili v Estónsku, Lotyšsku a Litve dvojmiliónovú ľudskú reťaz požadujúcu obnovenie nezávislosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.