tak ako sa báli ich rodičia počas agónie monarchie či prvej svetovej vojny. A keby jedným aj druhým niekto vytkol, že sú nezodpovední, bezcitní a bezohľadní, mali by dosť argumentov, s ktorými by obstáli pred pochybovačmi. Lebo vedeli, aké je ich poslanie vo svete a mali dosť sebavedomia i vôle pobiť sa so všetkým, čo ich nové rodiny čaká. Vedeli, že poslanie rodiča sa neplní len v ideálnych podmienkach, ale aj v existenčnej neistote: cez bolesť a slzy, skromnosť a odriekanie, lásku a pokoru, obetu a prekonávanie prekážok i rizík. Takmer všetci vychovali početné potomstvo, ktorému vštepili toto životné presvedčenie. Vďaka tomu tu sme, ste, sú a azda aj budú iní ľudia.
Keby sa mňa a mojej manželky, alebo mojich rovesníkov niekto na začiatku normalizácie v ČSSR opýtal, či sa nebojíme priviesť do Husákovej éry potomstvo, tiež by sme povedali, že sa bojíme. No nad strach sme nadradili to, čo nám vložili do sŕdc i hláv naši predkovia. A nikdy sme to neoľutovali. A už vôbec nie preto, že sme celé roky prežili skromne, dupaní obmedzeniami, neslobodou i nedostatkom luxusu a pohodlia.
Neviem si predstaviť, ako by reagovali naše deti na informáciu, že sú na svete len vďaka tomu, že za Husáka bolo dosť jaslí, škôlok, bytov, dostatočne dlhá materská dovolenka, dostatočne vysoké materské prídavky, mladomanželské pôžičky... Možno by sa nás pýtali, či sú vôbec naše, alebo štátne, teda Husákove. Možno by ich zaujímalo, či sme boli niečoho schopní aj bez komunistického štátu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.