Sto rokov

pripomíname si sté výročie založenia našej alma mater, osemdesiat rokov existencie Prírodovedeckej fakulty, a ja navrhujem, aby sme si pripomenuli aj iné sté výročie. Súvisí s prírodnými vedami, hoci tentoraz to nie je výročie vzniku nejakej inštitúcie či organizácie, ale – počúvajte prosím dobre – výročie začiatku súčasného sveta. Áno počuli ste dobre. 

Totiž, Paul Johnson, anglický filozofujúci historik a publicista, autor desiatok oceňovaných a hojne prekladaných kníh a stoviek článkov, uvádza svoju azda najznámejšiu a najvplyvnejšiu knihu Dejiny 20. storočia vetou: „Súčasný svet sa začal 29. mája 1919, keď zatmenie Slnka, fotografované z dvoch rozličných miest na zemeguli, potvrdilo pravdivosť novej teórie vesmíru“. Mal, samozrejme, na mysli Einsteinovu všeobecnú teóriu relativity, ktorá bola práve v ten deň pred sto rokmi empiricky potvrdená. 

Johnson touto svojou vetou vlastne povýšil dátum zrodu (presnejšie: empirického potvrdenia) jednej vedeckej, konkrétne prírodovedeckej teórie na moment definujúci vznik súčasného sveta. Nech si pod trochu hmlistým pojmom „súčasný svet“ predstavujeme čokoľvek, je to v každom prípade svet, v ktorom teraz žijeme. Je signifikantné, že historik Paul Johnson, predstaviteľ humanitnej vedy, pokladá za determinujúci prvok tohto sveta prírodovedeckú teóriu, a nie napríklad nejakú filozofickú alebo ekonomickú teóriu, alebo povedzme spoločensko-politickú udalosť typu revolúcie či vojny – čo je bežná prax väčšiny autorov, píšucich o histórii. 

Tým vlastne hovorí, že kontúry súčasného sveta určujú vedecké teórie a objavy, a nie myšlienkové konštrukcie filozofov či ideológov, prípadne činy politikov, štátnikov alebo vojvodcov. Inými slovami: súčasný svet stojí na základoch, vybudovaných prírodnými vedami a osudy ľudstva dnes determinujú, či už v dobrom alebo v zlom, základné vedecké objavy a teórie. 

Je to nie celkom tradičné stanovisko, a zdá sa, že je aj v spore s empirickou skúsenosťou prinajmenšom tých, ktorí prežili druhú svetovú vojnu alebo si pamätajú na jej následky, alebo tých, ktorí prežili podstatnú časť života v totalitnej spoločnosti, založenej na komunistickej filozofii a ideológii. Tým sa pravdepodobne väčšinou zdá, že to boli práve tieto udalosti, ktoré podstatnou mierou určovali ich osudy a vlastne aj osudy sveta. A tiež je v spore s tým, ako sme sa naučili vnímať históriu v škole. Podľa štandardného školského poňatia je história sériou politických, ekonomických a vojenských udalostí, ktoré sa väčšinou odohrali ako dôsledok činov ideológov, politikov či vojvodcov.

Z každej učebnice histórie sa napríklad dozvieme, aké vojenské udalosti sa odohrávali koncom tridsiatych a v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia, kto boli ich hlavní aktéri a koľko miliónov ľudí v ich dôsledku zahynulo. 

„Aký bude mať vzťah k vede verejnosť, taký ho budú mať aj politickí reprezentanti tejto verejnosti, teda parlament a vláda. “

Zatiaľ som však nevidel učebnicu histórie, z ktorej by sa študenti dozvedeli, že v tomto období boli (napríklad) objavené antibiotiká, kto sa o tento objav a o jeho praktické využitie zaslúžil a koľkým miliónom zachránil a stále ešte zachraňuje život, alebo napríklad radar, bez ktorého si dnes už ani nevieme predstaviť leteckú a lodnú dopravu a množstvo iných činností. 

Stránkami učebníc defilujú politickí, filozofickí či ideologickí dejatelia, často zvestovatelia nových zajtrajškov alebo hlásatelia apokalyptických vízií, a vyvoláva sa tak dojem, že sú to práve oni, na čích pleciach leží osud celého sveta. A nemusia to byť iba masoví vrahovia typu Lenina, Stalina, Hitlera či Maa – v danej dobe a v danom mieste velebení ako spasitelia sveta – patria sem aj vcelku mierumilovní predstavitelia najrozličnejších ideologických koncepcií, najčastejšie religióznych, filozofických, sociologických, ekonomických a podobných, o ktorých nás učebnice histórie presviedčajú, že práve toto sú ľudia určujúci chod sveta. 

Ale v tých istých učebniciach nenájdeme ani zmienku o ľuďoch, ktorí v tom istom čase, a neraz aj na tomže mieste, lenže nie na rečníckych tribúnach, nie v politických kabinetoch, nie v armádnych štáboch, ale vo vedeckých laboratóriách a pracovniach pripravovali teoretické podklady pre objavy a vynálezy, ktoré podstatným spôsobom determinovali a naďalej determinujú osud našej civilizácie.

Starší z nás si istotne pamätajú na vplyvnú knihu P. Ehrlicha Populačná bomba zo 60. rokov. Tu je citát z nej: „Zápas o to, ako uživíme ľudstvo, sme už prehrali. V sedemdesiatych rokoch zomrú od hladu stámilióny ľudí, svet postihnú gigantické hladomory, pretože ľudí bude viac, než ich Zem dokáže uživiť.  ... Keby som bol gambler, stavil by som sa, že v r. 2000 už Anglicko nebude existovať“. Kniha bola preložená do iks jazykov a z našej generácie ju čítal, alebo o nej aspoň počul, azda každý.

„Prírodné vedy nesklamali, dosiahli viac, ako sa od nich očakávalo, posunuli svet výrazne dopredu.“

Kto však, prosím, počul o tom, že v tomže čase, teda v šesťdesiatych rokoch, istý Norman Borlaug vyšľachtil pomocou sofistikovaných genetických metód odrodu pšenice, ktorá umožnila zvýšiť výnosy tejto dôležitej plodiny celosvetovo na dvojnásobok? A v kombinácii s novými agrotechnickými postupmi v niektorých krajinách, napríklad v Indii alebo v Mexiku, dokonca až na päť- či šesťnásobok? 

To Ehrlichovu Populačnú bombu vyhodilo na smetisko, odstránilo, alebo aspoň podstatne zmiernilo hrozbu hladu a významnou mierou zmenilo chod nasledujúcich dejín. Žiadne stámilióny ľudí nezomreli od hladu, Anglicko stále existuje. Nebol práve toto dejinotvorný čin? Prečo sa o tomto a o množstve podobných, doslovne dejinotvorných, vedeckých objavoch nepíše v učebniciach histórie? Prečo o nich nikto nevie? Môžeme sa potom čudovať, ak ľudia sú presvedčení, že hladomor nenastal preto, lebo politici vo svojej geniálnej predvídavosti znížili cenu chleba? 

Môžeme sa potom čudovať, že aj dnes ľudia žijú v predstave, že (napríklad) najnovší model mobilu, ktorý majú vo vrecku, vznikol v predajni kde si ho kúpili, prípadne v čínskej fabrike, kde ho zmontovali, nanajvýš – tí trochu informovanejší – že ho vymyslel raz večer Steve Jobbs, a nemajú ani poňatia o tom, aké množstvo zásadných objavov a iných výsledkov výskumu v oblasti fyziky, informatiky, matematiky a ďalších prírodných a technických vied bolo treba urobiť, a koľko hodín výskumnej práce to stálo, aby ten mobil mohol byť navrhnutý a napokon aj vyrobený? 

To isté platí nielen o všetkých ďalších technických gadgetoch typu televízorov, počítačov, GPS ..., ktorými sme obklopení, o moderných materiáloch, ktoré máme vďaka výskumnému úsiliu chemikov a o ktorých väčšinou ani nevieme, že existujú, ale bez ktorých by naša industriálna civilizácia skolabovala za týždeň, ale aj o nových liekoch a liečebných postupoch, diagnostických metódach a zariadeniach, ktoré pomohli napríklad zvýšiť priemernú dĺžku života v priebehu posledných 100 rokov celosvetovo z necelých 40 rokov v roku vzniku našej univerzity na súčasných vyše 72 rokov, čiže takmer na dvojnásobok –pokračovať by sme mohli azda donekonečna.