Zlatý vek cynizmu

rok 1999, spisovateľ Michel Houellebecq v rozhovore s Jovankou Šotolovou: „Naivitu pokladám za nevyhnutnú: stavia sa viac proti cynizmu než proti inteligencii. Cynizmus je – o tom som už dlho presvedčený – určitá forma hlúposti.“ 

Niekoľko rokov predtým povie iný Francúz, filozof Paul Ricœur, že to, čo dnes potrebujeme, je „druhá naivita“. Prvá naivita chápala napríklad staré biblické texty doslovne. Potom prišla na rad kritická fáza tvrdého racionalizmu, ktorý tie texty preskúmal sprava a zľava, zhora i zdola a zbavil ich čara, onej magickej aury, ktorú v sebe dlho niesli. Výsledkom bolo okrem iného aj to, že prvá naivita ostala cynicky vysmiata. To, čo musí podľa Ricœura nasledovať, je nový krok: druhá naivita poučená kritickým preskúmaním starých textov, očarenie nového druhu, inteligentná protiváha cynického úškľabku.

Neviem, či je naivita (Houellebecqova alebo Ricœurova) liekom na cynizmus, no všetko nasvedčuje tomu, že cynizmus sa stal jedným z najvýraznejších fenoménov našich čias. Viac než ho len spakruky odsúdiť bude zrejme namieste pokúsiť sa pochopiť ho.

povrchní a osamelí

Minulý rok sa v Japonsku ukončil sociologický výskum, ktorý pripravovala spoločnosť Riskybrand s dotazníkom Mindvoice. Zber dát trval desať rokov a ukázal, že japonská spoločnosť sa za ten čas výrazne posunula na dvoch osiach. Po prvé, od hlbšieho uvažovania nad osobnými a spoločenskými problémami prešla veľmi radikálne k situačným reakciám na aktuálne podnety, čiže k postoju človeka, ktorý svoj život prežíva iba v prítomnom okamihu. Po druhé, od aktívneho občianstva sa zas Japonci pohli viac k zachovávaniu odstupu od spoločnosti, a teda viac k osamelosti a individualizmu. Tento individualizmus interpretujú tvorcovia dotazníka ako úsilie odpútať sa od politických a ekonomických záujmov.

„Je cynizmus naším prekliatím, alebo je pre nás, paradoxne, aj šancou na zmenu?“

Japonský výskum zároveň ukázal, že súčasný cynizmus (prinajmenšom u Japoncov) charakterizuje sedem základných posunov jednotlivcov vo vzťahu k spoločnosti: sú ľahostajnejší voči ostatným, lebo si viac chránia svoje súkromie; ich medziľudské vzťahy sa zhoršili, lebo iní im vraj prestali rozumieť; ich emocionalita zoslabla, keďže jej nedovolia rozvinúť sa, aby ich nesklamala; nemajú už chuť riskovať, lebo neistá budúcnosť je aj neistotou odmeny za podstúpené riziká; lákajú ich okamžité pôžitky v duchu hesla carpe diem, keďže nijaký zajtrajšok vlastne ani nemusí prísť; prepych sa im stal rutinou, takže vyhľadávajú delikátne zážitky, ktoré by vyplnili ich pocity životného prázdna; a napokon žijú omnoho viac než predtým blazeovaným, znudeným životom, ktorého úsmevom sa stal už iba sarkazmus. 

Podobné výsledky však ukazuje v posledných rokoch aj viacero iných prieskumov zameraných na dôveru a nedôveru v inštitúcie, akými sú vláda, obrana, polícia, biznis, cirkev či žurnalistika. Ide napríklad o výskumy, ktoré organizovali za posledné desaťročie v Pew Research Center. Aj v týchto prípadoch rastie počet ľudí, ktorí sú vo vzťahu k inštitúciám označení ako „cynical“. To, že sa západná spoločnosť stáva cynickejšou, než bola kedykoľvek predtým, nie je teda iba nejaký odhad či dojem, ale číslami potvrdzovaný fakt.

Sociológ Ivan Chorvát mi nedávno potvrdil, že „pri skúmaní interpersonálnej dôvery, spoločenskej dôvery alebo aj dôvery v inštitúcie, ktoré sú súčasťou mnohých rozsiahlych medzinárodných komparatívnych výskumov, vychádza Slovensko už dlhodobejšie ako krajina s najnižšou (či takmer najnižšou) dôverou v rámci Európy“. Spoločenský cynizmus je napokon základným dôsledkom takejto nedôvery.

Sme teda cynickejší, fajn. No čo je príčinou toho, že sme tak veľmi spovrchneli? Je cynizmus naším prekliatím, alebo je pre nás, paradoxne, aj šancou na zmenu? A čo vlastne charakterizuje moderného cynika?