v parčíku na moskovskej ulici Oružejnyj pereulok (v preklade Zbraňová ulička) stojí od roku 2017 deväť metrov vysoký pamätník. Žulový podstavec a na ňom bronzová socha postaršieho muža so samopalom v rukách. Tým mužom je Michail Timofejevič Kalašnikov. Zbraň, ktorú drží, je jeho slávna útočná puška AK-47, známa skôr podľa mena svojho vynálezcu – kalašnikov. Michail Timofejevič by sa v týchto dňoch dožil sto rokov, narodil sa 10. novembra 1919 v dedinke Kurja v Altajskom kraji. Jeho kalašnikov je približne o tridsať rokov mladší. Vrchné velenie sovietskej armády ho schválilo v roku 1947 (preto číslo 47 v názve pušky, AK je zase skratka Avtomat Kalašnikova) a do armádnej výzbroje sa dostal v roku 1949.
syn kulaka
Kalašnikov bol konštruktér-samouk. Nemal žiadne technické vzdelanie, dokončil len sedem tried základnej školy. Ako syn kulaka, ktorého s celou rodinou presídlili na Sibír, nemal vlastne ani inú možnosť. Navyše otec mu zomrel od vyčerpania a prepracovanosti, keď bol Michail ešte malý chlapec, a tak sa on a jeho sedem súrodencov museli o seba postarať sami. A rozhodne nemali ľahký život. Ako príklad môže slúžiť jedna spomienka Kalašnikova. Keď otec zomrel, zúrila vraj vonku taká silná fujavica, že ho týždeň nemohli pochovať. Rodina musela žiť s mŕtvym otcom v jednej izbe celých sedem dní. A keďže nemohli vyjsť ani po drevo na kúrenie, v izbe im od zimy zamŕzali slzy na lícach.
Na vojnu narukoval ako devätnásťročný v roku 1938. Slúžil u tankistov, na jednej z ikonických zbraní sovietskej armády – tanku T-34. S tankom sú spojené aj počiatky jeho konštruktérskej životnej dráhy. Vymyslel niekoľko jeho vylepšení, ktoré sa vzápätí dostali aj do sériovej výroby. V októbri roku 1941 ho v bitke o Moskvu ťažko zranili a musel podstúpiť polročné liečenie. Bolo to v čase, keď sovietska armáda nemala vo výzbroji rýchlopalné pechotné zbrane rovnakej kvality ako boli zbrane jej nemeckého nepriateľa. A tak Kalašnikov prestal vylepšovať tanky a pustil sa do vývoja samopalov. Svoj prvý prototyp vyrobil v podstate „na kolene“. Bol ešte nedokonalý a nebol vhodný na použitie. Upriamil však pozornosť na mladého konštruktéra, a Kalašnikov sa tak mohol venovať vývoju zbraní na plný úväzok. Najskôr vo vývojovom centre v Taškente, neskôr vo vývojovom oddelení armády Sovietskeho zväzu v Kolomne neďaleko Moskvy a nakoniec v Iževsku pri západnom Urale, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Už nepracoval sám, k dispozícii mal celý tím odborníkov rôznych profesií. A nielen ich.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.