Len sa na nič nepýtať

muž s obrovskými taškami plnými papiera nastupuje do vlaku. Autom ísť nechce, lebo hliadky na cestách sú nebezpečnejšie než využitie železničnej dopravy. Vo vlaku mu až také nebezpečenstvo hroziť nebude, nepríjemné bude skôr prechádzať železničnou stanicou, kde by sa mohli ukázať „náhodní“ príslušníci verejnej bezpečnosti. Či sú vo vlaku aj tajní, to nevie. Možno áno, možno nie. Usiluje sa však nevzbudzovať pozornosť, správa sa neutrálne, za lístok riadne zaplatil, poslušne ho ukáže sprievodcovi.

Muž vystupuje v cieľovej stanici, prejde ulicami, zazvoní na mieste doručenia, odovzdá materiál: čisté papiere na tlač samizdatu, podklady, farba do stroja. S adresátom si dajú pohárik vína, chvíľku spolu pohovoria – o vinohradoch, o počasí, azda aj o rodine. Ani slovo o politike, ani slovo o náboženstve. Teraz nie, možno inokedy. Muž sa potom kamarátsky rozlúči, poprajú si pekný deň, vraj sa ešte niekedy zastaví na to dobré vínko, odchádza. Jeho misia bola tentoraz úspešná. Bude taká aj tá ďalšia?

„Pýtať sa, ako hovorí znalec dejín samizdatu Ján Šimulčík, bolo podozrivé. Vypytovali sa predsa vždy iba eštebáci.“

Adresát sa zavrie do dielne, spustí cirkulárku. Stroj rinčí na celú dedinu, podobne ako inde po okolí. Popritom v zadnej miestnosti zapína iný stroj. Aj ten vrčí, no cirkulárka ho prehluší. Stroj vnútri dielne tlačí ostošesť materiály, za ktoré by mohol ísť v tom momente do basy. Natlačené stránky starostlivo uloží, medzitým zakaždým vyjde von s foršňou, nareže ju, aby to nevyzeralo tak, že sa mašina krúti len tak naverímboha. Neskôr stránky bude treba zviazať, ďalší prídu tiež na vínko, porozprávajú sa o vinohrade, počasí, azda aj o rodine, vezmú so sebou časť nákladu a roznesú ho, kam treba. Niektorých pozná len po mene, iných vôbec. Nevypytuje sa.

Takto nejako mohol vyzerať deň ľudí zapojených do „podvratnej“ samizdatovej činnosti. Celú sieť tajných vydavateľov tvorili, samozrejme, viacerí členovia a každý mal v tom svoju úlohu. Len zopár z nich poznalo celú líniu od napísania textu cez výrobu až po odovzdanie samizdatu do rúk čitateľom. Väčšina o tom procese nič bližšie nevedela, no nikdy sa na to ani nevypytovala. To bol znak spoľahlivosti. Lebo pýtať sa, ako hovorí znalec dejín samizdatu Ján Šimulčík, bolo podozrivé. Vypytovali sa predsa vždy iba eštebáci.

katolícke podzemie

Tak ako všetko v komunistickom Československu, aj cirkevný život podliehal kontrole štátu. Kto vytŕčal hlavu z bezhlavej masy, stával sa nebezpečným. Ľudia okolo samizdatu túto stratégiu dokázali prečítať a pracovať s ňou: samizdat by nefungoval bez tejto hry, v ktorej štátna bezpečnosť hľadala vystrčené hlavy a ľudia okolo samizdatu ich veľmi nevystrkovali. Opatrnosť a nepútanie pozornosti boli jednou z najdôležitejších strategických plánov samizdatových skupín.

František Petráš pochádza zo Šenkvíc. Jeho otec bol samizdatový tlačiar a on mu pri tom ako mladík pomáhal. O ich „džobe“ netušil nik z dediny, nevedela o tom ani najbližšia rodina okrem „babky Petrášovej“, otcovej mamy. Nevedeli o tom ani Františkovi priatelia a dokonca ani kamaráti z tajných cirkevných stretnutí. 

„Stalo sa,“ vraví pán Petráš, „že som došiel na takéto stretnutie a na stole ležala kôpka samizdatov. Poznal som ich, veď sme ich s otcom len nedávno vytlačili. Nedal som na sebe nič vedieť a s obdivom som si prezeral tajne vytlačené noviny. Zo dva kúsky som si aj vzal, aby sa nepovedalo, že sa o to nezaujímam. Nik z ľudí, ktorí sa tam zišli, ba ani ten, kto ich tam priniesol, netušil, že som ten samizdatový časopis tlačil doma s otcom ja.“

Ďurikovič: Cieľom nebolo, aby sme boli hrdinovia, ale aby veci fungovali.

Prichytiť niekoho so samizdatom nebolo ťažké. Cestné hliadky boli bežné, šoféri museli otvoriť kufre, ukázať batožinu. Komunistom trochu unikalo, že v tom čase už existovali aj tašky či autá so zdvojenými stenami či zdvojeným dnom. A možno im to ani neunikalo, ale nejakým zázrakom to nechávali tak. Lenže prichytiť niekoho so samizdatom už bolo niečo, čo pozornosť verejnej polície prinajmenšom zaujalo. 

Iste, bol rozdiel, ak mal niekto pri sebe jeden či dva výtlačky, to sa ešte dalo ospravedlniť, horšie to už bolo s väčším množstvom. „Ak vás v takomto prípade chytili, našili na vás paragraf 178 trestného zákona: marenie dozoru štátu nad cirkevnými a náboženskými spoločnosťami. Základná sadzba: dva roky,“ hovorí pán Petráš.

Petrášovci tlačili samizdat v Šenkviciach za bieleho dňa a počas bežnej pracovnej činnosti. „Jedno číslo sme vytlačili v priebehu dvoch dní, ďalšie dva dni sme ho zväčša skladali. Keby sme ho tlačili celý týždeň, ruch by mohol upozorniť susedov, že sa tam niečo deje. Na začiatku sme mali stroj na povale, no bola tam betónová krytina, ktorá príliš šírila zvuk. Potom otec dorobil dielňu, izoloval ju a presunuli sme sa tam.“ Všetko muselo pôsobiť nenápadne. Časť samizdatového príbehu Petrášovcov bola najmä tá tlačiarenská, o ostatné sa nestarali, vedeli, čo je ich povinnosť.

Bratislavčan Vladimír Ďurikovič si na starého pána Petráša spomína tiež. Bol vtedy študentom na strednej priemyselnej škole grafickej a pre samizdatový časopis Rodinné spoločenstvo, ktorého šéfredaktorom bol zas jeho otec, pripravoval grafiky na obálky. Ešte sa k nim dostaneme. Aj on dobre vedel, že za vydávanie samizdatu sú dva roky basy. „Otec bol na výsluchu pravidelne,“ hovorí pán Ďurikovič, „zubnú kefku a uterák mal vždy pripravené. Ja sám som so samizdatom začal ešte na strednej škole a vydržal som to robiť až do revolúcie. Žil som tým od detstva. V našom byte sa stretávali ľudia ako Čarnogurský, Mikloško, Jukl či Krčméry.“