Ako vtedy underground podrýval režim

odkaz a vplyv československého undergroundu je fascinujúcim javom druhej polovice dvadsiateho storočia. Pavol Zajíček počas rozhovoru v roku 2012 autorovi tohto článku definoval underground ako nezávislé spoločenstvo ľudí, ktorí si navzájom nezištne a bezhranične pomáhajú. Československý underground bol altruistickým zoskupením, kde neboli podstatné slová Ja ani Ty. 

Underground a disent boli dva obrovské tŕne v oku komunistického režimu. Paradoxom je, že undergroundu nešlo o nič iné, len o to, aby mohli slobodne umelecky tvoriť a práve táto vnútorná sloboda bola pre režim smrteľným nebezpečenstvom. „Underground je spôsob života, postoj a paralelná kultúra, a nie disent. Underground je určitá subkultúra,“ povedal pre .týždeň v roku 2016 Jozef Furman, ktorý sa pohyboval v košickom undergrounde.

underground a disent

Kľúčovou udalosťou, ktorá prepojila metropolu východu s Prahou, bola Správa o treťom českom hudobnom obrodení, ktorej autorom bol legendárny Ivan Martin Jirous „Magor“. Tento text prepašoval do Košíc práve Jozef Furman. Jirous vo svojej správe ukázal, „že tvoriť sa dá aj celkom nezávisle. Hoci existujú zákazy, treba sa na ne vykašľať a robiť si svoje: výstavy v byte, v záhrade, hranie v pivnici. Nemá zmysel iba lamentovať nad tým, že veci sa nedajú robiť,“ vysvetľuje ďalej Furman. 

„Underground sa o oficialitu ani o oficiálnu tvorbu veľmi nestaral, nechcel a dokonca odmietal byť jej súčasťou.“

Underground možno spočiatku nechcel byť priamo disentom, stalo sa to však „vďaka“ procesu so skupinou The Plastic People of the Universe. Hlavným rozdielom medzi disentom a undergroundom bolo, že v disente často pôsobili osobnosti verejného, kultúrneho či politického života, ktoré boli najskôr oficiálne činné, no neskôr boli vylúčené alebo ostrakizované, a tak začali tvoriť paralelnú polis, ktorá sa usilovala aj o politické zmeny. Naopak, underground sa o oficialitu ani o oficiálnu tvorbu veľmi nestaral, nechcel a dokonca odmietal byť jej súčasťou. 

Na začiatku roku 1976 sa jedného večera zišiel Václav Havel s Jirousom. Magor púšťal celú noc Havlovi skladby Plastikov, DG 307 a iných skupín a odovzdal mu Správu o treťom českom hudobnom obrodení. Havel pochopil, že underground je autentický a existenciálny prejav mladých ľudí, a nie nejaký rev a sprosté slova, ako tvrdil komunistický režim. Havel takisto pochopil, že underground a disent sú potenciálni spojenci, ktorých režim vtlačil do kúta, pretože sa odmietli prispôsobiť.

„Cítil som, prosto, že pravda je na strane týchto ľudí, nech si hovoria koľko len chcú neslušných slov a nech majú akokoľvek dlhé vlasy, hoci aj po zem. Kdesi v útrobách tohto spoločenstva, postoja a tvorby som cítil zvláštnu čistotu, ostych a zraniteľnosť; v ich hudbe bola skúsenosť metafyzického kopca a túžba po spáse. Zdalo sa mi, že tento Jirousov underground je pokusom dať nádej tým najvydesenejším,“ napísal Václav Havel v Dálkovém  výslechu.