porozumeli sme Fukuyamovi správne? Kedy nastáva a čo znamená koniec dejín? A kam dospela naša spoločnosť?
Verejný intelektuál je úspešný, keď sa o jeho myšlienkach diskutuje ešte aj po troch desaťročiach. V lete 1989 Fukuyama publikoval svoju tézu o konci dejín a víťazstve (západného) politického a ekonomického liberalizmu. Touto metaforou dokonale vystihol atmosféru doby. Východný socialistický blok sa rúcal a spolu s ním sa rozpadala aj vyprázdnená komunistická ideológia ruka v ruke s centrálne plánovaným hospodárstvom.
Nie všade prebehol tento proces nenásilnou formou. Napríklad v Číne sa premena politického systému nepodarila vôbec, pretože vláda poslala proti demonštrujúcim obyvateľom tanky a povstanie krvavo potlačila. Krajiny bývalej Juhoslávie nezvládli vypätý nacionalizmus, ktorý viedol k sérii vojenských konfliktov a k rozpadu federácie.
„Základným problémom kolektívnej existencie je otázka, ako čo najlepšie usporiadať spoločenské vzťahy.“
V Československu kulminovalo spoločenské vzopätie novembrovými udalosťami, ktoré odzrkadľovali kolektívne odhodlanie zrušiť nelegitímnu totalitnú moc a nahradiť ju slobodným, demokratickým režimom. Zaostávajúca ekonomika nevyhnutne potrebovala kapitál a fungujúci trh. Liberálna demokracia a kapitalizmus prinášali silný modernizačný étos a predstavovali jednoznačný pokrok nielen v materiálnej rovine, ale najmä vo sfére hodnôt. Väčšina ľudí jednoducho chcela žiť v slobodnej spoločnosti a v relatívnom blahobyte tak ako na Západe.
Liberálne a demokratické princípy, ktoré sa v postkomunistických krajinách ako-tak etablovali, však znova erodujú. Na Slovensku sa k tomu pridalo obludné zneužitie právneho štátu a jeho inštitúcií, ktoré viedlo až k vražde novinára a jeho snúbenice. Deň po dni sa dozvedáme, ako finančníci a „vybavovači“ s bohorovnosťou sebe vlastnou korumpovali štátnych úradníkov, prokurátorov, sudcov a politikov. Bežný občan je pre nich nikto. Tridsať rokov od Nežnej revolúcie zisťujeme, že naša demokracia má vážne nedostatky. Hoci nie sme autoritársky štát, prestávame byť spravodlivou a slušnou krajinou, ktorou sme vtedy veľmi chceli byť.
A koniec dejín? Fukuyamova téza sa vo verejnej diskusii väčšinou prijíma s dešpektom a považuje sa prinajlepšom za naivnú, skôr však za neplatnú a prekonanú ideu. Napriek tomu je možné tvrdiť, že Fukuyama mal v zásade pravdu a jeho myšlienka o konci dejín, ktorej podstatou je argument o širokej legitimite liberálnej demokracie, je platná a stále aktuálna. Jej najväčším prínosom totiž je, že je správna.
čo znamená koniec dejín
Koniec dejín sa, paradoxne, netýka bežného historického diania a primárne ani faktického stavu sveta. Fukuyama opakovane pripomína, že nejde o koniec príchodu udalostí. Ak niečo dospelo k svojmu záveru, respektíve kulminovalo, sú to politické dejiny ľudstva, ktoré sú stotožnené s vývojom spoločenského usporiadania. Tento dlhodobý proces a jeho uvedomovanie si človekom Fukuyama označuje za ideologickú evolúciu ľudstva.
Základným problémom kolektívnej existencie je otázka, ako čo najlepšie usporiadať spoločenské vzťahy. Riešením tohto problému je podľa Fukuyamu kombinácia liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky. Tento model predstavuje vrcholnú formu spoločenskej organizácie, pretože je schopný najlepšie (hoci nie celkom dokonale) uspokojovať široké spektrum ľudských potrieb. Zároveň rešpektuje slobodu jednotlivca a poskytuje každému človeku maximálny priestor na individuálnu aj skupinovú sebarealizáciu.
Kľúčovým argumentom pritom je, že nejde o neuskutočniteľnú utópiu či len hypotetické riešenie. Tento model nevyžaduje dokonalých ľudí ani dokonalé podmienky. Je to reálny politický a ekonomický systém, ktorý je schopný dlhodobo fungovať v praxi. Základné piliere tohto modelu tvoria liberalizmus, demokracia a kapitalizmus.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.