Evanjelium podľa Richarda Rohra

americký františkán Richard Rohr je veľmi známy autor náboženských textov predovšetkým pre kresťanské komunity. Ešte v roku 1995 sa preslávil psychologickým bestsellerom Eneagram, ktorý ponúkal špecificky poňatú chápanú typológiu osobností. Potom sa dlho venoval mužskej spiritualite, napríklad v knihách Divý muž či Adamov návrat. Neskôr sa v knihách ako Nahá prítomnosť, Padanie do výšky či Božský tanec zaoberal skúsenosťami západných mystikov a byzantskou tradíciou premýšľania o viere a náboženstve. Jeho najnovšia kniha The Universal Christ na túto poslednú líniu nadväzuje. Rohra tentoraz zaujíma téma vtelenia, inkarnácie Krista alebo – ako sám hovorí – Krista zbaveného čistej duchovnosti, ktorý sa nielenže stal telom, ale prestupuje každým kúskom hmoty, a to už dávno pred svojím narodením v Betleheme. Lebo Kristus, ako tvrdí františkán, nie je Ježišovo priezvisko, ale titul kozmicky pochopeného Boha.

Hoci nie som celkom cieľovou skupinou Rohrových textov (priznávam sa k tomu celkom otvorene, Rohrove knihy ma nejako zvlášť nezasiahli), predsa len som pokladal za užitočné prejsť si jeho najnovším dielom, pretože Rohr vie zaujať podnetnými myšlienkami, ktoré nepochybne hlboko premyslel a vkladal do súdržných výkladových schém, a tie môžu nejedného osloviť. Neviem sa síce naladiť na tento typ náboženskej motivačnej literatúry, no vzhľadom na veľkú autorovu reputáciu v istých kruhoch sa jej treba venovať. O čom je teda Rohrov The Universal Christ?

stačí vám osobný Ježiš?

Predstavme si bežného veriaceho pri modlitbe. Niekde žije, niekde pracuje, má rôzne problémy od tých osobných cez partnerské až po ťažkosti v zamestnaní. Vo svojej modlitbe sa teda obracia na Boha s tým, aby mu nejako pomohol, ukázal smer či dodal silu zvládať jeho údel. Taká modlitba býva neraz ako rozhovor s niekým mlčiacim a skrytým – vedená do prázdna sa však dovoláva počujúceho Boha, ktorý má povahu druhej osoby, partnera v diskusii. Môžete naňho vychrliť tisíce prosieb alebo tisíce urážok, no hovoriť tu o diskusii by bolo trochu zvláštne. Neodpovedá. Alebo aspoň nie tak, ako zvyknú odpovedať ľudia na prosbu či na urážku. Väčšina týchto úprimných modlitieb sa v kresťanstve spája s osobou Ježiša z Nazaretu, Boha, ktorý má nielen nejaké abstraktné meno, ale aj nejakú tvár: oči, ústa, uši, ruky, skrátka, telo.

Richard Rohr nemieni takto vybudovaný vzťah k Bohu u veriacich nijako narúšať či zatracovať, no chce poukázať ešte aj na inú možnosť, ako sa dá vnímať Božiu prítomnosť vo svete, a tá ide ponad jeho personálnu charakteristiku. „Keď kresťania počujú výraz ‚vtelenie‘, väčšina z nás má pod tým na mysli Ježišovo narodenie,“ hovorí františkán, no hneď dodáva, že podľa neho bolo „prvé vtelenie okamihom, ktorý opisuje prvá kapitola biblickej knihy Genezis, keď sa Boh zjednotil s celým fyzikálnym univerzom“. Vtelenie podľa Rohra neznamená len to, že sa Boh stal v nejakom historickom čase Ježišom, ale že sa na samom počiatku dejín stal telom, že prenikol hmotou celého kozmu, čím doslova všetko christianizoval. Zatiaľ čo je preňho Ježiš historická postava z prelomu letopočtov, Kristus je omnoho širším pomenovaním pre vteleného Boha. Rohr preto hovorí, že Kristus je Boh a Ježiš je historická manifestácia Krista v čase.

Toto všetko môže znieť zvláštne pre neveriacich a škandalózne pre tradične veriacich. No pre Rohra to tak bolo od začiatku, len kresťanstvo sa časom vydalo cestami, ktoré na túto pôvodnosť kozmického Krista zabudli. Preto kresťanov vyzýva: „Zodvihnite svoje kresťanské hlavy, divoko nimi zatraste a vráťte ich späť na začiatok!“ Nuž, kto chce, nech hlava-nehlava trasie, kto nechce, môže čítať ďalej.