Michal Murin sa narodil 30. júna 1963 v Prešove. Matka pochádzala z rodiny majetnejších sedliakov, jej bratia mali pred druhou svetovou vojnou založené krajčírske živnosti. V rodine sa tradovalo, že jeden z jej bratov sa poznal s Tomášom Baťom.
Matka vyrastala v Prešove ako mestské dieťa, tu ostala aj pracovať. Otec Michala pochádzal z rodiny samostatne hospodáriaceho roľníka, kde malý Michal väčšinou trávil letné obdobie. Inklináciu k počítačom získal prostredníctvom svojho otca, ktorý počas Michalovho dospievania pracoval koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch ako riaditeľ v Počtovníckej a organizačnej službe (PORS) podniku implementovania počítačov do ekonomických procesov.
Michal na otca spomína ako na človeka, ktorý vedel využiť interpretačné slučky, napriek neslobode režimu: „Pamätám sa na istého profesora ruštiny, ktorý mal v roku 1977 problémy kvôli Charte a potom bol rok a pol bez práce. Otec ho zamestnal ako svojho osobného šoféra, a to bol paradox, že ten šofér ̶ bývalý profesor ‒ mi neskôr pomáhal so seminárkami o Puškinovi, Dostojevskom a pod. Asi 15 rokov po revolúcii som sa s ním a jeho synom stretol a poďakoval mi. Zdôraznil, že nebyť môjho otca, ekonomicky by boli zruinovaní. Otec to v strane interpretoval tak, že ho chce mať pod dozorom, že ho chce prevychovať.“
Prostredníctvom podobných udalostí v rodine Michal spoznával defektnosť komunistického režimu. Ďalším z otáznikov, ktoré sa prirodzene vynárali a potvrdzovali nelogickosť režimu, bol fakt, že jeho otec bol Rusín, no napriek tomu mal v občianskom preukaze napísané Ukrajinec. Od otca sa potom dozvedel, že Rusíni boli ako národnosť zakázaní.
Archív M.M.Michal Murin so svojím otcom.
Podobne sa cez otcove gréckokatolícke vierovyznanie dozvedel, že táto cirkev bola v roku 1950 pričlenená k Pravoslávnej cirkvi a de facto bola zlikvidovaná. Michalov otec zomrel v roku 1981 a jednou z posledných myšlienok, ktoré v mladom Michalovi ostali, bol jeho názor na Solidaritu v Poľsku, keď povedal: „Za rokom 1968 v Československu boli komunisti, ale teraz v Poľsku zmenu chcú robotníci, a to sa už nedá zastaviť.“
gymnaziálne roky
Základnú školu Michal navštevoval na Októbrovej ulici a na ulici Matice slovenskej v Prešove. Jeho ďalšie kroky smerovali na gymnázium Tarasa Ševčenka – tzv. Dolné gymnázium. Ideologický tlak zo strany pedagógov na tomto gymnáziu nepocítil. Menovite mu ostali v pamäti profesor chémie Alfréda Rochlitza, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore. „To sme celé týždne čakali, kedy sa budú robiť chemické pokusy, aby si vyhrnul rukávy a aby sme videli to číslo, tetovanie. Inak si to číslo zakrýval a nikdy o tom nerozprával,” spomína Michal.
„V polovici osemdesiatych rokov sa Michal rozhodol, že súčasné umenie v integrujúcej jednote je to, čomu sa chce venovať. “
Ďalšou osobnosťou gymnaziálnych štúdií, ktorú si uchováva v pamäti, bol profesor slovenského jazyka Andrej Rovňák. Podľa pamätníkových slov to bol profesor staršej generácie, vychovaný na slovenskej katolíckej moderne. Učiteľský ústav skončil ešte pred rokom 1948 a svojich žiakov viedol okrem iného aj k dôslednému poznaniu literatúry medzivojnového obdobia.
cesta za umením
Po skončení gymnázia sa Michal na apel otca rozhodol študovať programovanie, matematiku a matematické analýzy na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, na Fakulte riadenia, odbor ekonomicko-matematické metódy. Zhodou okolností sa v prvom ročníku štúdia, v roku 1981, stal na fakulte referentom a organizátorom vysokoškolských brigád.
„Jeden rok som pracoval ako organizátor takýchto brigád. Keď som sa však bližšie zoznámil s prostredím a spolužiakmi, ktorí boli ‚príliš nadšení‘, tak som sa dobrovoľne funkcie vzdal. Už tam bol tlak na vstúpenie do strany, zvýhodňovanie straníkov, a ja som sa tam necítil komfortne. Navyše som sa v tom čase už zoznámil s iným okruhom ľudí, ktorí riešili tzv. malé javiskové formy – amatérske divadlo.“
Michal počas vysokoškolského štúdia prichádzal do styku aj so študentmi iných fakúlt Vysokej školy ekonomickej. V máji 1984 sa zoznámil s Petrom Machajdíkom a Jozefom Vlkom. Cez Martina Majera sa pamätník hlbšie zoznámil s undergroundovou literatúrou, časopisom a rovnomennou knižnou edíciou JazzPetit, ktorú vydávala Jazzová sekcia v Prahe.
Archív M.M.Michal Murin v Poštovníckej organizačnej službe.
Práve podľa vzoru Petra si Michal začal dopisovať so západnými umelcami aj s umeleckými inštitúciami. Už od roku 1984 mu zo Západu ročne chodilo asi desať platní, vrátane nahrávok nemeckého skladateľa Karlheinza Stockhausena. V roku 1987 napísal austrálskemu umelcovi Rossovi Bolleterovi, s ktorým neskôr zrealizoval viacero významných projektov aj priamo v Austrálii.
Vplyvom zahraničnej literatúry a časopisov, v ktorých sa dočítal o pouličnom a konceptuálnom divadle v New Yorku, o Johnovi Cageovi, Philipovi Glassovi a Stevovi Reichovi, predstaviteľoch americkej minimalistickej hudby, o rakúskom festivale Ars Electronica v Linzi a pod. sa v polovici osemdesiatych rokov Michal rozhodol, že súčasné umenie v integrujúcej jednote je to, čomu sa chce venovať.
Tradíciu písať na Západ vnímal už od detstva, keď ako malé dieťa posielal listy so žiadosťami o nálepky západným automobilovým firmám ako Castrol. Pre každé dieťa boli tieto nálepky trofejou. V rámci samoedukačného aktivistického projektu „Break the curtain“ Michal rozposlal v rokoch 1987-1988 250 leteckých listov adresovaných umeleckým inštitúciám, múzeám, galériám, redakciám, univerzitám so žiadosťou o zaslanie akýchkoľvek materiálov zo sveta súčasného umenia.
Takto Michalovi prišla napríklad monografia Marka Rothka z Metropolitného múzea v New Yorku, časopisy Artforum, katalógy výstav univerzitných galérií a iné. Na pesimistické hlasy o nemožnosti slobodnej tvorby, ktoré sa ozývali a dodnes ozývajú, pamätník hovorí: „Keď mne, ako odpoveď na jeden projekt, mohol v roku 1988 odpísať riaditeľ Múzea moderného umenia v New Yorku, tak nech mi nikto nehovorí, že odtiaľto sa to nedá.“
divadlo BALVAN
Ako bolo pre komunistický režim príznačné, aj Michal musel absolvovať základnú vojenskú službu. Na vojenčine bol v Prahe na hradnej stráži. Keďže si Michal napriek zákazu aktívne užíval kultúrny život Prahy, po mesiaci bol „odprataný mimo civilizáciu, asi 50 kilometrov od hlavného mesta a pracoval ako strážnik na strelnici. Neskôr bol na tri mesiace dislokovaný do výcvikového strediska pri Rožnove pod Radhoštěm.
Po návrate z vojenčiny sa vrátil do súboru Labyrint, s ktorým začal spolupracovať v septembri 1985, a začal sa angažovať v novovzniknutej skupine BALVAN, ktorá sa skonštituovala ako pohybové, nonverbálne, undergroundové divadlo na troskách umeleckého kolektívu Labyrint a bola ovplyvnená prvkami Grotowského divadla a japonského tanca butó, kedy jej členovia absolvovali workshop Mina Tanaku v Prahe (1988).
Archív M.M.Na hrebeni Nízkych Tatier v roku 1982.
Hlavní zakladajúci členovia zoskupenia BALVAN boli okrem Michala psychologička Eva Miklušičáková, antropologička Alena Šefčáková a Matúš Beňo, ktorý pracoval v tlačiarni. Toto experimentálne divadlo nemalo na území Československa obdobu. Oficiálne bolo zaregistrované v januári 1987 na Obvodnom kultúrnom a spoločenskom stredisku III na Vajnorskej ulici v Bratislave a získalo svoj priestor na Sibírskej ulici.
BALVAN bol evidovaný ako amatérske divadlo a nepatril k oficiálnej umeleckej scéne. Divadlo nevzbudzovalo u zložiek Verejnej bezpečnosti výrazné podozrenie. Napriek tomu niektoré vystúpenia boli monitorované Štátnou bezpečnosťou, dokonca výstava v roku 1988 v Moravskej galérii – Československá fotografia, na ktorej vernisáži BALVAN vystupoval, bola deň po vernisáži zatvorená.
Čo je ale zásadné, tvorba divadla bola slobodná. Scenáre predstavenia aj hudbu komponovali samotní členovia amatérskeho divadla a ich tvorba nepodliehala ideologizácii. Divadlo bolo natoľko novátorské, že slovenská teatrológia nedisponovala terminologickou bázou ani informáciami, ktoré by vedeli pomenovať, čo vlastne predstavuje. Abstraktná forma divadla bola multiinterpretačná.
„Na udalosti Novembra 1989, okrem aktívnej účasti na protestoch, reagoval Michal aj umeleckým projektom.“
Prvé vystúpenie s Labyrintom, teda protoBALVANom, sa realizovalo v roku 1986, ešte pred Michalovou vojenskou službou, v Dome kultúry v bratislavskom Ovsišti a prišlo naň asi 50 ľudí. Po návrate z vojenčiny vystúpení pribúdalo. Hlavných vystúpení mal BALVAN päť a neoficiálnych improvizačných variánt na festivaloch a vernisážach výstav asi tridsať. Väčšina vystúpení dosiahla u divákov triumf.
Veľký úspech zažil teáter aj počas trojdňového festivalu Malý (veľký) Tresk, ktorý sa uskutočnil v Bratislave v máji 1989 ako multižánrové podujatie, na ktorom bolo prítomných okolo 300 až 400 ľudí. „Niektorí dodnes hovoria, že BALVAN bol najexperimentálnejšie divadlo na Slovensku. Tí, ktorí to zažili, majú dodnes z toho naozaj silný zážitok. My sme boli chápaní ako kultoví, tajomní, dokonca som odchytil, že nás podozrievajú, či náhodou neberieme nejaké drogy. My sme aj mimo javiska neboli komunikatívni, bolo to nonverbálne divadlo, čo znamená, že sme nič neartikulovali.
Všetko bolo v gestách, ale nie pantomimických, skôr abstraktných, takže vlastne každý si za tým mohol vidieť, čo chcel. A keďže bola klíma taká, aká bola, tak každý tam videl to, čomu fandil.“
S rozpadom komunistického režimu sa postupne začalo rozpadať aj združenie BALVAN. V rokoch 1990 a 1991 sa zvýšil počet vystúpení, vtedy sa aj zadefinovala autorská umelecká forma. S úspechom zároveň prichádzal aj zánik, ktorému nepriamo dopomohla nežná revolúcia, po ktorej sa pre členov tohto zoskupenia otvorili nebývalé možnosti.
Eva Miklušičáková, ktorá sa po revolúcii venovala psychoanalýze, sa začala naplno venovať svojej profesii špeciálnej pedagogičky. Alena Šefčáková dostala ponuku z múzea, kde odštartovala svoju kariéru a dnes je z nej významná antropologička. Podľa pamätníka Divadlo BALVAN stratilo v atmosfére optimizmu svoje opodstatnenie. Temný, psychoanalytický prejav divadla bol v rozpore so všeobecnou klímou v spoločnosti a eufóriou, ktorá vtedy vládla. Jeho posledné predstavenie sa uskutočnilo v roku 1992 na festivale Divadelná Nitra.
sviečková manifestácia a udalosti Novembra 1989
Počas 80. rokov Michal občas navštevoval katolícke bohoslužby v kostoloch, kde sa konali hudobné vystúpenia, čo sa vtedy chápalo ako jedna z foriem rezistencie proti režimu. V rovnakom duchu ponímal aj Sviečkovú manifestáciu – ako odpor voči systému, nie ako akciu katolíckej cirkvi. Cestou na zhromaždenie, dňa 25. marca 1988, Michal urobil nákup ako zámienku pred zložkami Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a tváril sa, že len prechádza dnešnou Rybárskou bránou na električku smerom domov.
Archív M.M.
Príslušník v civile ho však na Hviezdoslavovo námestie nechcel pustiť a vyhrážal sa naložením do auta. Michal to teda obišiel po Panskej ulici, popri dnešnom Rybnom námestí a popri Dunaji sa vrátil na Hviezdoslavovo námestie pod Carlton. Medzitým už bolo na námestí prítomných asi desaťtisíc ľudí a začali striekať vodné delá, nedokázal sa rýchle zorientovať a nakoniec už len pozoroval centrum manifestácie.
Po Sviečkovej manifestácii dúfal v skorý pád režimu. Podľa jeho spomienok jeho okolie čakalo na ďalšie protesty k výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy (1988) a na protest striehli aj počas tzv. Palachovho týždňa.
V očakávaní bol aj počas prvých slobodných volieb v Poľsku a v čase pádu Berlínskeho múra. Verilo sa, že ďalší protest môže prísť 10. decembra 1989 k výročiu Helsinskej deklarácie ľudských práv. „No prišlo to už 17. novembra, o 20 dní skôr, než sme čakali,“ hovorí. V podniku Meopta, kde pracoval ako programátor, 20. 11. 1989 čítal prvé texty pred davom pracovníkov podniku. V ten večer sa zúčastnil protestného pochodu spred Istropolisu na Trnavskom mýte cez mesto až na Hviezdoslavovo námestie.
Na udalosti Novembra 1989, okrem aktívnej účasti na protestoch, reagoval Michal aj umeleckým projektom. Vytvoril softvérový program, ktorý autogeneroval báseň s názvom Aj Áno Aj Nie (Demokracia). Slová áno a nie softvér generoval náhodne. Báseň bola braná ako jedna z prvých, ak nie prvá počítačová báseň tzv. softvérovej poézie.
porevolučné obdobie
V septembri 1990 sa Michalovi poďakovalo vedenie Meopty rozviazaním pracovného pomeru. Zvažoval emigráciu do Austrálie, no rozhodol sa ostať na Slovensku, pretože sa mu po revolúcii, ako i ostatným členom BALVANu, otvárali dvere. Po odchode z Meopty mal aj 10 vystúpení mesačne.
Popri svojich umeleckých aktivitách sa od apríla 1991 zamestnal ako redaktor v Slovenskej televízii, kde mal každý deň svoj príspevok o kultúre v Televíznych novinách. Paralelne s tým začal písať pre Kultúrny život a stal sa redaktorom dvojtýždenníka Profil, časopisu pre súčasné výtvarné umenie.
V tomto období sa Michal sústredil najmä na svoju prácu a umeleckú tvorbu. Tá sa samozrejme neobišla bez reflexie politického diania.
„Urobil som sériu performancií, ktoré sú nazvané portrét Mečiara Mäsiara. Bolo to vystavené v Slovenskej národnej galérii na výstave 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení v roku 2000. Tie umelecké gestá tam sú. Dnes, keď ich prezentujete, tak musíte vysvetľovať ešte aj celú škálu okolností a faktov. Urobil som aj performanciu Unesenie Performera na pamiatku tej tragédie, ktorá sa stala. Reflektoval som to veľmi intenzívne a aktuálne. Robil som aj bilboardy v čase tesne po tom, ako zakázali poškodzovanie plagátov. Robil som to takou rafinovanou formou, odstrániteľne, že to gesto urobíte, nafotíte, chvíľu tam zotrváte, vychutnáte si reakcie okoloidúcich, a potom to odstránite a dáte do pôvodného stavu. Tých diel je viac a nedokázal som sa ich realizovaniu vyhnúť. Niekto to robí veľkým hlukom a niekto to robí tak submisívne, alebo gestami, otáznikmi, poznámkami a komentármi.“
umelecké vzdelanie
Po páde komunistického režimu sa Michal rozhodol doplniť si umelecké vzdelanie. Túto potrebu pocítil najmä vďaka tlaku okolia. Mnohí výtvarníci sa pýtali: „Kto to je? Aha, to je ten inžinier, čo ho zaujíma výtvarné umenie.“ Michal patril medzi troch umelcov (spolu s Jozefom R. Juhászom a Petrom Kalmusom), ktorí nemali umelecké vzdelanie a už boli medzinárodne etablovaní.
V roku 1999 sa Michal prihlásil do ateliéru pedagóga Petra Rónaia na Fakulte výtvarných umení v Brne a školu aj úspešne dokončil. Počas práce vedúceho Galérie Slovenskej sporiteľne v rokoch 1995 až 2003 Michal absolvoval aj doktorantúru u prof. Dezidera Tótha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU).
„V roku 2005 som poslal životopis do Austrálie. Omylom som poslal životopis, v ktorom uvádzam aj fakt, že som ukončil matematické analýzy v ekonomike. Poslal som teda ako opravu druhý životopis, v ktorom som túto skutočnosť vymazal. Pán, ktorý bol mecenášom múzea súčasného umenia a filharmónie v Perthe, mi odpísal: ,Michal, ale my to nedáme preč. Taká kombinácia vzdelania je jedinečná, že máš ukončené programovanie a ešte aj umelecké školy.´ A vtedy mi došlo, že tá naša optika je v tomto divná.“
bol v roku 2012 habilitovaný na docenta v odbore výtvarné umenie na VŠVU v Bratislave, roku 2018 inauguroval v odbore výtvarné umenie na VŠVU v Bratislave a následne v roku 2019 bol vymenovaný za profesora v odbore výtvarné umenie. V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení v Košiciach, kde vedie ateliér Nové médiá, a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde vedie ateliér Digitálne médiá. Žije v Bratislave.
Slovensko má svojich skutočných hrdinov a hrdinky, ale aj temné obdobia. Podporte nás a my zdokumentujeme ich príbehy pre ďalšie generácie.
Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko preto, aby sa minulosť neopakovala.
Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Ďakujeme za vašu podporu.