pred tridsiatimi rokmi ma Ďuro Kušnierik zavolal na koncert do Domu lodníkov. S tým, že nejde ani tak o ten koncert, ale o otvorenie niečoho nového. Nerozumel som presne, čo to má byť, ale volať sa to malo Artforum. Nejaké knižky alebo čo.
Knižky tam boli. Ak si dobre spomínam, tak na stole alebo dvoch. Dali sa kúpiť, ale nekúpil som. Kam si dá človek knihu na koncerte? Kapela sa volala E, boli z Brna a hrali tvrdšiu hudbu, než akú som vtedy počúval. Z toho koncertu mi nezostalo v pamäti nič okrem jednej pesničky. Tá jedna pesnička patrí dodnes k mojim najsilnejším hudobným zážitkom. Teda, ani nie tak hudobným, ako skôr literárnym. Vokál nemal nijakú melódiu, text bol iba hovorený, pomerne nástojčivo. A bol celkom jednoduchý – išlo len o jednu vetu, opakovanú bez prestávky stále dokola. Tá veta znela: „Ať jsi nebo nejsi, mluvím s tebou.“
Čo to bolo za pesničku? Bola to modlitba? Alebo rúhanie? Alebo len vykričanie bolesti? Alebo vzdoru? Tieto otázky mi ani len nenapadli, rovno som vedel odpovede. A hoci som si uvedomoval, že autor textu by s mojimi odpoveďami nemusel súhlasiť, necítil som nijakú potrebu sa ho na to spýtať. Svojou interpretáciou jeho textu som si bol natoľko istý, že aj keby s ňou autor nesúhlasil, ja by som si ju ponechal (a ostal mu navždy vďačný). Čo sa interpretácie týka, text patrí autorovi iba dovtedy, kým s ním nevyjde von. Potom už patrí čitateľom. Výsledok tvorivého čítania patrí celkom určite čitateľovi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.