Obyčajný zlodej či národný hrdina?

statný junák, hôrny chlapec, apoštol slobody a pomstiteľ krívd? Alebo len obyčajný zlodej? 

Vzletnými prívlastkami terchovského rodáka počastoval najskôr ľud, v 18. a 19. storočí aj romantickí básnici a národní buditelia. Oproti usadenému stereotypu však stojí výskum skromných dobových dokumentov, zápisníc z vypočúvania Jánošíka a Uhorčíka pred mikulášskym súdom, ale aj zápisov varínskej matriky či archívu v Bytči. Tie ukazujú, že väčšina Jánošíkových skvelých vlastností je výplodom ľudovej fantázie či básnickej licencie romantikov.Chceme však legendu uzemniť a uviesť na pravú mieru? A dá sa to vôbec?

zahmlený Jánošík

O detstve a mladosti Jánošíka archívne dokumenty nehovoria. V súdnych spisoch je iba zmienka, že patril do kuruckých oddielov Františka II. Rákocziho. Bádatelia sa dohadujú, či sa k nim pridal dobrovoľne (Pavol Socháň), alebo z donútenia (Milan Ferko). Existuje aj povesť, podľa ktorej Jánošík študoval teológiu – to sa však nepotvrdilo. Dodnes sa bádatelia sporia najmä o bizarné podružnosti cimermanovského charakteru – napríklad o to, ktorý z piatich Jurkov Jánošíkov, ktorí sa v rokoch 1688 až 1694 narodili v Terchovej, bol „ten pravý“. Kým poľskí bádatelia uvádzajú ako dátum jeho narodenia 25. január 1688, niektorí naši vedci (Viera Gašparíková, Jozef Kočiš) neurčito hovoria o druhej polovici januára či iba o januári.Je nepochybné, že Jánošík je skutočnou historickou postavou. Všetko ostatné je však sporné. O citlivosti tematiky vypovedá aj vtip, podľa ktorého je vrcholom odvahy vojsť dnes do krčmy v Terchovej a povedať: „Jura Jánošík byl maďarskej žid.“Na pôdoryse legendy vznikol vedný odbor, ktorý môžeme pracovne označiť ako „jánošíkológia“. Slovenskí, poľskí aj českí bádatelia sa už desaťročia vášnivo sporia o chabé dostupné fakty, no o to bohatšie interpretácie. Organizujú sa dokonca konferencie. V októbri 2006 bola jedna v Poľsku, druhá teraz v auguste u nás v Terchovej. Pre romantikov znamenala zrejme ťažký úder stať poľského bádateľa Józefa Krzyźanowskeho Proces Janosika, podľa ktorej je zo súdnych spisov zrejmé, že karpatské zbojníctvo vykazovalo znaky obyčajnej zločineckej činnosti. Názor v podobnom duchu zastával aj slovenský bádateľ Pavol Socháň, keď písal, že v súdnych spisoch niet ani zmienky o tom, že by bol Jánošík pomstiteľom niečích krívd, obhajcom pravdy a zákonnosti, či dokonca bojovníkom za slobodu. 

statočne odolával mučeniu

Pri hľadaní pravdy začnime netradične od konca – popravou Jánošíka a tým, čo jej predchádzalo a najmä čo po nej nasledovalo.O istých sklonoch ľudskej povahy svedčí aj dnešný záujem verejnosti o detaily krutosti. „Je to turistami najnavštevovanejšia časť našich expozícií,“ poznamená Ružena Antolová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, keď vchádzame do mučiarne v podzemí. Názorné predmety, použité pôvodne ako rekvizity v slávnom filme Paľa Bielika, dokonale navodzujú dobovú atmosféru. Hák, škripec, dereš, drvička údov. Bŕŕŕ! Niektorí odvážni turisti sa tu chcú nechať aj zavrieť. Prečo nie, ak si priplatia, možno príde aj kat. Marketingový rozmer jánošíkovskej mytológie spomenula na konferencii v Terchovej, ktorú pripravilo Považské múzeum v Žiline a Muzeum w Bielsku–Bialej, poľská bádateľka Monika Golonka–Czajkowska: „Na Podhalí je na imidži Jánošíka a zbojníkov vybudovaný celý turisticko-zábavný priemysel. Nejde iba o jánošíkovské motívy maľované na skle McDonaldu v Zakopanom či značku piva alebo syra. Jánošík je dnes ikonou regionálnej kultúry. Veľmi populárny je tu konkurz na Zbojníka roka v Bialke Tatrzanskej či špeciálne aktivity pre firmy, ktoré sa dajú ozbíjať zbojníkmi, a potom ich zamestnancov vyvezú na zábavu kdesi do doliny.“Ale späť do vzdialenej minulosti. V dňoch 16. až 17. marca 1713 sa konal v Liptovskom sv. Mikuláši súd s Jánošíkom. Jeho družina operovala na území dnešného Slovenska, Poľska aj Moravy. Do tajov remesla ho zaúčal starší a skúsenejší zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, ktorý zbíjal sedem rokov (Jánošík iba jeden a pol roka, najmä počas leta a jesene 1712), no mal už toho zrejme plné zuby. Oženil sa s dcérou jablunkovského baču a túžil sa v pokoji usadiť v Klenovci. Zbojník spokojne bafkajúci s vnúčatami fajku kdesi na priedomí? Nie – koniec zbojníckej kariéry zväčša predstavovala šibenica. To iba v pamätnej scénke Lasicu a Satinského obstarožný Jánošík odpovedá zvedavému pracovníkovi Etnografického ústavu SAV: „Bohatým som bral a chudobným dával – rady.