Anna Chmelková (rodená Blanáriková) sa narodila 26. júla 1944 v Špačinciach, okres Trnava. Celý život prežila v Bratislave. Jej mama, Anna Blanáriková, rodená Ťažká, pochádzala z roľníckej rodiny. Otec Dominik pracoval ako policajt. Rodičia sa rozviedli, keď mala osem rokov, súrodencov nemala. Vyrastala s mamou, s ktorou mala veľmi blízky vzťah. O otcovi pamätníčka vie len to, že zomrel ako 86 ročný. K starým rodičom chodievala na prázdniny, na čo veľmi rada spomína.
Základnú školu navštevovala na Kvačalovej ulici, neskôr absolvovala 11-ročnú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu Jura Hronca. Hoci denno-denne trénovala, prihlásila sa do výberovej matematickej triedy, čo bolo popri športe mimoriadne náročné stíhať. Po maturite nechcela ďalej študovať telovýchovu, ako bývalo zvykom, a v roku 1963 ju na druhý pokus prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského: odbor knihovníctvo a vedecké informácie. „Denné štúdiu bolo popri športe náročné, neboli individuálne študijné plány. Na každé preteky som vláčila so sebou skriptá,“ dodáva pamätníčka.
„Dievča, ty raz pôjdeš na olympiádu!“
Talent a predpoklady pre beh zdedila po starom otcovi, ktorý ešte ako vojak rakúsko-uhorskej armády bojoval na Piave. Beh jej od malička prinášal radosť a bola výrazne lepšia od svojich rovesníkov. Ako 14-ročná v bežeckých súťažiach už porážala aj chlapcov. Keďže mama jej zanietenie pre šport neprežívala rovnako, do atletického oddielu TJ Iskra Závod Mieru (neskôr premenovaný na Dimitrov) sa prihlásila sama.
„Iba ako 16-ročná získala Anna prvý seniorský titul.“
V atletickom klube Dimitrov trénovala Anna pod vedením trénera Jozefa Manu. Sústreďovala sa najskôr na cezpoľný beh, neskôr na šprinty. Prvýkrát svojim bežeckým výkonom zaujala na Majstrovstvách Bratislavy v cezpoľnom behu, kde skončila druhá (porazila ju iba Eva Tkáčová, sestra Antona Tkáča – bývalého majstra sveta v cyklistike). Neskôr na Majstrovstvách republiky v cezpoľnom behu skončila piata.
Iba ako 16-ročná získala Anna prvý seniorský titul v štafete na 4 x 100 m a krátko na to, po prestupe do Slávie k trénerovi Pavlovi Gleskovi, zabehla slovenský rekord v behu na 400 m – 56,9 s a zakrátko aj československý juniorský rekord 56,2 s. Svoj čas neskôr zlepšila o celú jednu sekundu (na 55,1 s), a tak ju ešte počas vysokoškolského štúdia nominovali na olympijské hry v Tokiu v roku 1964. Na poslednú chvíľu však zistila, že je tehotná a odcestovať nakoniec nemohla. Ako irónia osudu sa ukázalo, že do Tokia sa nedostala ani pri druhej príležitosti, keď sa v roku 1967 kvalifikovala na Svetovú univerziádu, no politickým rozhodnutím bola delegácia československých športovcov odvolaná z letiska krátko pred odletom. Socialistické krajiny nakoniec súťaž bojkotovali.
návrat po tehotenstve a životný úspech
V roku 1964 sa Anna Blanáriková vydala za trojskokana Ing. Vladimíra Chmelku a po 14-mesačnej materskej prestávke sa vrátila do vrcholového športu, pod vedením trénera Jána Koštiala. Rýchly návrat k aktívnemu športu a súťaženiu sa jej zdal úplne prirodzený a samozrejmý. Manžel bol tiež atlét, preto brávali syna so sebou na štadión a ako úsmevne spomína: „Syn sa strašne bál trávy, ani sa nepohol z deky.“
Jej životný úspech sa spája s majstrovstvami Európy v Budapešti z roku 1966. Napriek tomu, že na predchádzajúcich majstrovstvách Československa nesplnila limit, jej účasť na vrcholových ME presadil Václav Mudra, predseda Atletického zväzu, ktorý sa k nej zachoval férovo. Na poslednom tréningu pred európskym šampionátom sa cítila veľmi dobre a bola v úžasnej forme. Na jej úspechu sa podpísalo aj to, že bola oddýchnutá. Pred pretekmi vždy viedla so sebou vnútorný dialóg, naprogramovala sa a tentoraz to naozaj vyšlo.
„O okupácii v roku 1968 sa dozvedela spolu s inými športovcami z rádia na vysokohorskom sústredení v Rumunsku, kde sa pripravovala na olympiádu.“
Anna Chmelková dosiahla európsky rekord vo finále na 400 m s časom 52,9 s, pričom vyhrala so sekundovým náskokom. Ako spomína: „Bolo to veľmi nezvyčajné, bežalo sa večer o 19:30 a vo finále boli dve Maďarky. Obrovský štadión bol plný, nastúpila som na štart veľmi vystresovaná. Bola som veľký trémista, cítila som veľkú nervozitu a zodpovednosť, socialistický štát vyvíjal na športovcov veľký tlak. Ako som vybehla, tréma zo mňa opadla, bežalo sa mi dobre. V poslednej časti som si povedala, toto mi už nikto nevezme. Na cieľovej rovinke som stonala, ale nepopustila som.“
Majsterka Európy si po úspechu najviac cenila svojich fanúšikov, od ktorých dostávala veľa listov, nielen z Čiech a Slovenska, prišiel jej dokonca list z Austrálie s adresou: „Anna Chmelková – majsterka Európy“. Finančné odmeny v tej dobe boli však mimoriadne nízke, s víťazstvom sa spájali najmä rozhovory v novinách a televízii. K úspechu jej zablahoželal aj vtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček, ktorý jej poslal blahoprajný telegram.
Rok po majstrovstvách Anna ukončila vysokoškolské štúdium, nastúpila do knižnice na Fakultu telovýchovy a športu v Bratislave a súčasne sa pripravovala na olympiádu v Mexiku. V jej osobnom živote však nastalo zlé obdobie: vo veku iba 45 rokov jej zomrela mama. Po promóciách sa Anna s ňou ešte stihla rozlúčiť a odcestovala na dva týždne, aby reprezentovala krajinu na turnajoch v Severnej Európe. O smrti svojej mamy sa dozvedela v zahraničí, ledva stihla prísť na pohreb. Po tejto udalosti dlho netrénovala, uzavrela sa a ako spomína, už nikdy sa nedostala do predošlej formy.
okupácia ju zastihla v Rumunsku
O okupácii v roku 1968 sa dozvedela spolu s inými športovcami z rádia na vysokohorskom sústredení v Rumunsku, kde sa pripravovala na olympiádu. „Boli sme na sústredení v Rumunsku, keď raz skoro ráno hlásili v rádiu, že nás obsadili Rusi. Boli sme z toho všetci paralyzovaní. Nevedeli sme vôbec pochopiť, čo sa stalo. Hneď ma napadlo: moji blízki, manžel, dieťa. Bol to hrozný pocit, šok, beznádej, že nás napadli.“ Počas dvojtýždňového sústredenia v Rumunsku najväčšia hrôza z prvých dní pominula. Jej manžel bol v tom čase v NDR na zájazde, teda ani jeden neboli v tom období v republike a o syna sa starala svokra. Domov sa našťastie dostali pomerne hladko.
Rumunská armáda sa ako jediná z východného bloku nezúčastnila na invázii a pamätníčka si spomína, ako sa k nim na sústredení Rumuni správali: „Rumuni boli k nám ohromne milí, ľutovali nás, prejavovali s nami účasť, venovali sa nám a snažili sa splniť všetko, čo nám na očiach videli.“
mexiko City 1968
Už obdobie príprav na olympiádu v Mexiku nedávalo tušenie na dobrý výsledok. Anne nesedela miestna klíma a svoju úlohu zohral aj fakt, že bola známa atlétka. Ako si spomína: „Cítila som, že to nie je ono. Bola som unavená, ubitá a tréma mi zväzovala nohy.“ S časom 54,9 s vypadla už v rozbehu a skončila až na 21. mieste, čo jej bolo veľmi ľúto. V Mexiku dostali takmer všetci československí reprezentanti ponuku na emigráciu s tým, že im nájdu zamestnanie. Pri nástupe na štadión sa im dostal ohromný aplauz. Aj v ďalekom Mexiku si všetci uvedomovali, čo sa v Československu deje.
„Skončila som preto, lebo som nemala na atletiku podmienky,“ hovorí.
Neformálnu ponuku na emigráciu a štúdium vo Veľkej Británii dostala Anna už v roku 1966, no takúto možnosť hneď vylúčila, keďže vtedy ešte žila jej mama a ako dodáva: „Nebola by som schopná žiť niekde inde, a o emigrácii som teda ani neuvažovala.“
koniec športovej kariéry
Po OH v Mexiku ešte získala titul majsterky Československa a posledné preteky absolvovala v Prahe v roku 1969 na medzištátnom stretnutí ČSSR – Švédsko. Hoci vrcholovú atletiku robila pomerne krátko, dosiahla úspechy, aké sa doteraz nepodarili žiadnej slovenskej atlétke: štyrikrát získala titul majsterky Československa v behu na 400 metrov (v rokoch 1964, 1966, 1968 a 1969) a v roku 1966 sa v tej istej disciplíne stala majsterkou Európy.
V roku 1971 sa Anna ešte pokúsila o návrat, ale pri dvoch deťoch to už nebolo možné. „Skončila som preto, lebo som nemala na atletiku podmienky,“ dodáva.
v časoch normalizácie odmietla vstúpiť do strany
Napriek svojim skúsenostiam v atletike sa nedala na trénerskú dráhu. Po roku 1969 pracovala v rôznych odborných knižniciach, napríklad v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémii vied (SAV), či v Slovenskej technickej knižnici. Komunistickému režimu nikdy nebola naklonená, s manželom sporadicky počúvali rádio Luxembourg, či Slobodnú Európu. V období normalizácie bola poverená vedením oddelenia v ústrednej knižnici SAV, ale po odmietnutí vstúpiť do komunistickej strany, bola degradovaná na radovú pracovníčku. Pred dôchodkom ešte pracovala v archíve Matice slovenskej.
nevynechali s manželom ani jednu demonštráciu
Na sviečkovej manifestácie v marci 1988 sa Anna s manželom nezúčastnili, no veľmi si želali, aby komunizmus padol, hoci tomu veľkú nádej sprvu nedávali. V novembra 1989 však boli na námestiach a zúčastňovali sa demonštrácií.
Na záver rozprávania naša najlepšia šprintérka pridáva aj odkaz mladým športovcom: „Priala by som si, aby bola telesná výchova braná inak. Viac sa venovať tomu, aby telesná výchova mala úroveň. Telocvikári by mali vyhľadávať talenty už na základných školách. Dnes je úplne iný svet, všetko je komerčné a točí sa o peniazoch, väčšinou je záujem o futbal, hokej, tenis a atletika je kdesi v úzadí. My sme trénovali v mizerných podmienkach, ale dávali sme do toho dušu, mali sme chuť, snahu a obetovali sme aj vlastný záujem. Dnešným športovcom by som veľmi želala dobré podmienky a najmä nadšenie a radosť zo športu.“
Prosíme vás, venujte 2 % z daní Post Bellum.
Počas minulých režimov bolo neprávom odvedených alebo odsúdených desaťtisíce občanov našej krajiny. Opakujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.
Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.