O čom sníva raketový pes

kríza je stav, ktorý nás dokáže prekvapiť. Jedni sa poddajú a nikdy do cieľa nedorazia. Druhí zvíťazia a zmenia dejiny. Kríza preveruje charakter. „Ultrabeh je výborný spôsob na nahliadnutie do temných zákutí svojho ja. Človek si predstavuje, aký by bol hrdina. No kríza z každého vyplaví to najhoršie, čo sa v ňom skrýva. Až vtedy sa ukáže, či sa človek dokáže vzoprieť a zabojovať za to dobré v sebe. História je plná ľudí, ktorí v čase krízy obrátili kabát, zradili,“ tvrdí filologička, prekladateľka a ultrabežkyňa, autorka knihy O čom sníva raketový pes Júlia Batmendijnová.

Vie, o čom hovorí. Vytvorila ženský rýchlostný rekord, keď Cestu hrdinov SNP zdolala za neuveriteľných jedenásť dní a osemnásť hodín. Táto trasa, ktorá vedie naprieč krajinou od Dukly až po Devín, meria sedemstosedemdesiat kilometrov. 

Dobrodružstvo tejto cesty ju lákalo od momentu, keď sa v roku 2008 dozvedela o jej existencii. O desať rokov neskôr bola súčasťou podporného tímu ultrabežcov, ktorí červenú turistickú magistrálu, ako sa táto cesta zvykne nazývať, zdolali. Ich štýl a odhodlanie ju fascinovali. Poslednou kvapkou bolo, keď sa dozvedela, že: „S chalanmi jeden kamarát nie je, pretože počas príprav mu diagnostikovali ťažkú chorobu. Uvedomila som si, že budúcnosť je príliš neistá. Ak to naozaj chcem v živote urobiť, nemám na čo čakať.“

nie je to disciplína, v ktorej by súťažili masy

Júlia vytvorila rekord, ale vážne sa neberie: „Nie je to disciplína, v ktorej by súťažili masy, takže názov „rekord" je sčasti úsmevný. Snažím sa užiť si ho, kým ma niekto neprekoná,“ smeje sa a na otázku, či by sa na to dala ešte raz, odpovedá: „Na rekord už určite nie. Bolo to extrémne vypätie a neviem si predstaviť motiváciu, ktorá by ma prinútila podstúpiť ho ešte raz! „Fenoménom je bežecká technika, ktorou sa zdolávajú takéto trasy. Takzvaný indiánsky beh. Indiánskym behom je možné prekonávať enormné vzdialenosti. Bežecké úseky sa striedajú s chôdzou. „Je to efektívne napríklad v kopcovitom teréne. Výbehy do kopca sú energeticky veľmi náročné. Ak vtedy človek kráča, ušetrí viac síl na ďalšie kilometre behu.“ 

História je plná ľudí, ktorí v čase krízy obrátili kabát

Júlia denne zvládla v priemere vyše 64 kilometrov. Boli dni, keď zdolala šialených 82 kilometrov, ale aj nespokojných 46. Vždy v závislosti od náročnosti terénu, počasia, fyzického i psychického stavu. „Dôležitosť faktora „terén“ som v plánovaní kruto podcenila. Z ultrákov som dávno vedela, že okrem počtu kilometrov je na trase rozhodujúci aj počet metrov stúpania. Vedela som aj to, že rýchlosť pohybu významne ovplyvňuje podklad – človek postupuje celkom inak po udupanej ceste, po nepokosenej lúke, po blate, makadame, asfaltke, zvážnici vyhryzenej prúdmi vody a podobne,“ píše vo svojej knihe O čom sníva raketový pes.

pripadám si nemožná

Autorka je maximálne otvorená a nekompromisná k sebe aj k okoliu. Nič si neodpustí a zaváhania glosuje s iróniou sebe vlastnou: „Reštartujem všetky systémy, nanovo načítavam základné telesné funkcie a koliesko na čiernej obrazovke sa len točí a točí a ja musím čakať. Treba mi ísť na WC, ale to by som sa najprv musela posadiť, prejsť tri metre, zavrieť dvere, sadnúť si. Ležím ďalej ako bzdocha a každú chvíľu zaspávam a strhávam sa z mikrospánku. Pripadám si absolútne nemožná. Dvaja vysokoškolskí učitelia a jeden z najlepších ultrabežcov v republike tu okolo mňa makajú na plné obrátky len preto, že ja nie som schopná realisticky zhodnotiť vlastné sily,“ čítame pri zhodnocovaní siedmeho dňa ultramaratónu, kde autorka ľutuje členov svojho podporného tímu.   

Úprimnosť je devíza, najmä vo svete, ktorý sa hrá na to, že zlyhania nie sú jeho súčasťou. Júlia je žena, ktorá podáva extrémny výkon, a vníma svoju telesnosť v plnom rozsahu. Explicitne píše o predmenštruačnom syndróme, ktorý má vplyv na jej výkon, ale napríklad aj na výbuchy zlosti voči členom svojho tímu. Na otázku, či neprezrádza až priveľa, odpovedá: „Snažila som sa čo najautentickejšie sprostredkovať svoje individuálne zážitky. Predmenštruačný syndróm, tzv. PMS, je ich neoddeliteľnou súčasťou. Určite ho nepovažujem za slabosť. Je to normálny problém ako každý iný. Keď je človek chorý, tiež to druhým povie, ľahne si s čajom a všetci naňho berú ohľad. Keď poviem ľudom z blízkeho okolia, že mám práve PMS a necítim sa dobre, zjednoduší to život mne aj im. Našťastie sa tento syndróm zďaleka netýka všetkých žien.“