scéna z každodenného života: Veziem svojho syna s jeho kamarátom na oslavu dvanástych narodenín ich spolužiaka. Obaja chlapci už majú mobily. Môj syn, ktorý svoju mamu pozná už jedenásť rokov, má svoj telefón, prešpikovaný kontrolujúcimi aplikáciami, v batohu, aby ju tým zbytočne nedráždil.
Jeho spolužiak – budeme ho volať Stano – drží ten svoj pred tvárou. Z telefónu vychádzajú zvuky, ktoré naznačujú, že došlo na inváziu technologicky vyvinutých mimozemšťanov (môžete počuť streľbu a lasery, pif-paf), ktorí sa podobajú skôr kozám (lebo v pozadí počuť mečanie, akoby sa koza nadýchla hélia z balóna). Stano kĺže prstom po displeji a môj syn, hoci sa tvári, že na nejakých kozoufónov zvysoka kašle, predsa len zíza na obrazovku, až si ide oči vyočiť.
„Stano,“ začínam nerobiac si veľké nádeje, „nechce sa ti trochu sa s nami porozprávať?“ „Veru,“ poznamená pätolízačsky môj syn. „Veď sa rozprávam,“ odvrkne Stano a naďalej ťuká do displeja svojho iPhonu. „Hej, rozpráva sa,“ pridáva sa môj syn, ktorého vernosť voči mne je dnes trochu rozkolísaná.
Zvyšok cesty trávime počúvaním zvukov bláznivých kôz a samopalov. Filozof Paul Virilio, vnímavý k temným stránkam nových technológií, tvrdil, že ten, kto vynašiel loď, tým vymyslel aj námornú katastrofu. A ten, kto vynašiel mobil, evidentne vynašiel aj inváziu kozích kozmických lodí a do kúta zahnanú matku, ktorá sa z posledných síl snaží brániť tomu, aby Stana nevysadila niekde v poli.
No či už konkrétneho Stana vyhodím z auta, alebo nie, zovšeobecnený Stano, čiže dieťa prilepené k mobilu, sa stalo nezmazateľným prvkom sociálnej reality – a jeho vyhodenie by si vyžadovalo mimoriadne drastické právne a kultúrne opatrenia. Ak vezmeme do úvahy priemer z rôznych štúdií, môžeme s veľkou mierou istoty povedať, že asi 80 percent poľských prvákov dnes vlastní mobil a ostatní používajú zariadenia svojich rodičov alebo opatrovníkov. Čo sa týka tínedžerov, normou sa stalo tráviť päť hodín na sociálnej sieti a staršie deti sa pozerajú do telefónu v priemere osemdesiatkrát denne. Nie je to čisto poľský jav.
„Mali by sme sa skutočne obávať zrastania detí a tínedžerov s mobilmi a tabletmi?“
Americké, britské či české deti fungujú podobne. „Rozhliadni sa okolo seba,“ píše psychológ, odborník na závislosti Nicholas Kardaras, autor knihy Glow Kids: Ako závislosť od displeja vtiahne naše deti do seba a ako ich z nej dostať (Glow Kids: How Screen Addiction Is Hijacking Our Kids and How to Break the Trance). „Pozri sa do ktorejkoľvek reštaurácie, kde sú rodiny s deťmi; kdekoľvek, kde bývajú deti a tínedžeri, ako sú pizzerie, školské ihrisko, centrá voľného času – čo tam vidíš? Zombifikáciu detí: sklonené hlavy, sklené oči, tváre osvetlené displejmi. Mladí ľudia pozbavení duší a výrazov tváre ako v Invázii zlodejov tiel alebo ako zombie vo Walking Dead, jeden po druhom podliehajú tejto digitálnej metle.“
Silné slová, presné pozorovanie. No zatiaľ čo sa mi moja vlastná hystéria zdá úplne racionálna a správna, cudzia ma vždy núti urobiť krok späť a premýšľať. Čítala som znepokojujúce Kardarasove slová a začudovala som sa: modrá žiara na tvári môjho syna asi nie je metla, no je to pravidlo týchto dní? Spôsobuje premena sveta nevyhnutne miernu hrôzu u emigrantov z minulosti (lebo človek je vždy emigrant, ktorý prišiel zo svojich mladých rokov)? Mali by sme sa skutočne obávať zrastania detí a tínedžerov s mobilmi a tabletmi? Mala by som svojho syna nechať, aby v sebe uvoľnil svojho vnútorného Stana a nekontrolovať ako posadnutá jeho kontakty so Snapchatom, YouTubom a kozoufónmi?
nekonečná pornomladosť
Hľadám odpovede na svoje otázky a narazím pritom na knihu psychologičky Jean Twengovej s názvom iGen: Prečo sú deti, ktoré vyrastajú online, menej vzdorovité, tolerantnejšie, menej šťastné – a celkom nepripravené na dospelosť – a čo to znamená pre nás všetkých. Ukázalo sa, že Jean Twenge je spojencom v mojej intuícii: a má pre mňa o mobilných technológiách skôr zlú správu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.