veľké príbehy sú takými preto, lebo sa k nim vracajú celé generácie, identifikujú sa s nimi, vpísali sa do kultúrneho vedomia obrovskej skupiny ľudí – už mŕtvych, ešte nenarodených a tých uprostred.
Veľké príbehy sú takými preto, lebo ich súčasťou sa stáva veľký počet aktérov mimo hraníc národov, etník a časov – neobmedzujú sa nikdy na úzku komunitu, nie sú len príbehom jedného človeka, ktorý s jeho smrťou umiera. Veľké príbehy majú tú silu, že prežívajú.
Umučenie Ježiša z Nazaretu medzi také príbehy jednoznačne patrí, keďže sa stáva opakovane motívom umelcov a spisovateľov, režisérov a intelektuálov, veriacich aj neveriacich. Ak by sme aj nechceli ísť v tomto príbehu až k šokujúcej správe o Ježišovom vzkriesení, ktorá sa stala „náhrobným kameňom úrazu“ v sporoch kultúr, jeden okamih tej zlovestnej situácie na kríži stojí za povšimnutie: kde je v tomto obetovaní sa za iných nádej?
Nesledujme nachvíľu len jeden veľký príbeh. Previažme ich rovno dva – napokon, nebudeme v tom ani zďaleka prví, lebo toto prepojenie patrí k tradícii premýšľania o veľkonočnom tajomstve. Príbeh starozákonného Mojžiša a príbeh Ježiša. V čom je ich vnútorná spojitosť? Sú to predsa príbehy z odlišných kultúr, z odlišných časov, s takým odlišným obsadením „hercov“ v oboch týchto veľdrámach. A predsa je tu jeden moment, krorý ich dokonale prepája: smrť.
„Vidí budúcnosť, ktorá neodvrhla minulosť, ale prijala ju a spojila do jedného kontinuálneho prúdu, ktorého priesečníkom alebo spojivom sa stal práve on.“
Keď Mojžiš zomiera, deje sa tak za okolností, ktoré by dnes niekto označil za tragické. Vezmite si muža, ktorý celé roky viedol Izraelitov z egyptského zajatia do zasľúbenej zeme, musel odolávať neuveriteľným tlakom, tak zo strany faraóna a jeho prívržencov, ako aj zo strany vlastného ľudu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.