giovanni Boccaccio, ktorého pamätníci budú poznať podľa názvu legendárnej petržalskej diskotéky z 90. rokov, bol taliansky spisovateľ. Dnes by bol tým, koho nazývame frontový reportér. A front to bol mimoriadne krvavý. V úvode svojho slávneho Dekameronu totiž opísal život v uliciach Florencie v roku 1348 presne takto:
„Prvým symptómom bol nález istých opuchov na slabinách a v podpazuší, niektoré v tvare vajca, iné približne v tvare bežného jablka. Neskôr sa príznaky choroby zmenili a u mnohých sa objavili na rukách, na stehnách a iných častiach tela tmavé škvrny a modriny. Proti tejto chorobe boli všetky rady lekárov a všetka sila medicíny bezmocné a neúčinné. Vo väčšine prípadov nastala smrť do troch dní od objavenia príznakov, ktoré som popísal.“ Takto cituje Florenťana kniha Why Nations Fail (Prečo národy zlyhávajú), ktorú v roku 2012 napísali dvaja ekonómovia Daren Acemoglu a James Robinson.
Mimochodom, Boccaccio si všimol aj niečo iné. Niektorí v napadnutom meste videli vykúpenie v „ťažkom chľastaní, užívaní života naplno, tancovaní a veselí, v napĺňaní všetkých chutí, kdekoľvek to príležitosť dovolila, a chceli tú vec zahodiť ako nejaký obrovský vtip.“ Keď sa ohliadneme na niekoľko týždňov dozadu, zdá sa, akoby sa miesto a ľudia nezmenili, len letopočet.
Ani tam sa však tá zvláštna podobnosť nekončí. Čierny mor alebo infekcia, ktorá napádala lymfatický systém, sa prvýkrát objavila v Číne. Na Západ ju priniesli obchodníci po Hodvábnej ceste. Zrejme ňou boli infikované potkany, od ktorých sa chorobné baktérie posúvali k blchám a od nich reťazec pokračoval na človeka. V roku 1346 začala smrť kosiť pri Čiernom mori. Janovskí kupci ju odtiaľ zaniesli do Talianska, a potom sa rozšírila po celej západnej Európe. Dnes to znie strašidelne, no kam vkročila, tam so sebou zobrala polovicu vtedajšej populácie. Nepomohli ani prvé karanténne opatrenia, kde postihnutých doslova zamurovali vo vlastných domoch so všetkými spolubývajúcimi a nechali ich napospas Božej prozreteľnosti. Nuž, uznajte, nijaká chrípka s lipovým čajom a medom.
hriešny kolotoč
Autori knihy, ktorí chceli ukázať, prečo sú niektoré krajiny úspešné a bohaté a iné presne naopak, si vybrali čierny mor ako ilustráciu dejinnej kritickej križovatky. Prešla po nej západná časť stredovekej Európy, ktorú kríza vykopla na trajektóriu postupného budovania takzvaných inkluzívnych inštitúcií. Tie nakoniec, osobitne v Anglicku, vyústili do „cnostného kolobehu“, teda do postupnej demokratizácie a emancipácie poddaných so šťastným koncom v priemyselnej revolúcií 18. a 19. storočia. Východná Európa, kam autori počítajú aj územie nášho vtedajšieho Uhorského kráľovstva, sa z križovatky pobrala opačným smerom. Feudálne poddanstvo tu bolo príkladom takzvanej exktraktívnej inštitúcie, ktorá je protikladom tej inkluzívnej. Po morovej epidémii v našich dolinách a hájoch poddanstvo nabralo druhý dych.
Malé odbočenie. Čo presne sú tie inkluzívne a extraktívne inštitúcie? Autori knihy definujú inkluzívne politické a ekonomické inštitúcie ako také, ktoré umožňujú masám zapájať sa do politického života a rozhodovania. Uctievajú teda a garantujú vládu zákona, základné práva a ochranu súkromného majetku. Rozširujú ekonomickú prosperitu tým, že vytvárajú motivačný rámec, v ktorom sa snaha, talent a tvorivé úsilie vyplácajú a odmeňujú.
Protikladom inkluzívnych inštitúcií sú tie extraktívne, v ktorých uzavreté elity manipulujú, ovládajú a vykorisťujú všetkých, ktorí nepatria medzi elitu. Argumentujú tým, že národy, ktoré majú anamnézu extraktívnych inštitúcií, politicky aj ekonomicky zaostávajú, pretože občania a podnikatelia nemajú právnu istotu ochrany majetku ani motiváciu investovať a inovovať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.