munkovci boli židovská rodina. Žili v Bratislave a v Ružomberku. Otec bol úspešný podnikateľ, riaditeľ ružomberskej celulózky, matka bola umelecky založená. Syn Tomáš bol jazykovo nadaný, hĺbavý typ, mladší Juraj bol hudobne nadaný, vo svojich trinástich rokoch hral na klavíri v Slovenskom rozhlase. Munkovci konvertovali na katolícku vieru, no je obdivuhodné sledovať ich príslušnosť k židovstvu.
Gizela si už v roku 1933 zaznamenala do denníka: „Ježiš, ktorého sme vylúčili zo svojich radov, nám odobral pokoj sústredený v jeho osobe a my sme zostali nepokojní. Aj keď nevyzerám ako Židovka, predsa ňou som a nesiem túto trade mark nie ako pýchu, ale ako osud, proti ktorému sa nemôžem vzoprieť.“
Syn Tomáš ako 19-ročný vstúpil do noviciátu k jezuitom v Ružomberku. Svojmu spolubratovi Jozefovi Porubčanovi raz rozprával: „Vieš, to je zvláštne, nás Židov málokto pochopí. My skutočne nemáme obdoby medzi inými národmi. Svoju výnimočnosť nosíme v sebe viac, ako si kto môže myslieť... Od tisícročí sme tu ako dospelý národ, ktorý mal a má svoj jasný svetonázor, svoje národné sebavedomie. Neraz sa mi zdá, akoby sme boli dospelým múdrym mužom, ktorý sa ťažko nechá poúčať od nejakého mladíčka, čo ešte nebol na svete, keď my sme už dávno prenikali veľkými tajomstvami života... Myslím, že už naša vlastná existencia je dôkazom našej pravdy.“
No rovnako je obdivuhodné sledovať ich kresťanskú vieru a život. Gizela Munková pred svojím vstupom do katolíckej cirkvi v septembri 1939 napísala: „Nechcem boj, a ak sa mu vyhýbam, tak mi nebráni strach z porážky, ale ľahostajnosť k víťazstvu. Opovrhnutie všetkým nesprávnym sa neskloní pred nijakým úspechom. Chcela by som si zachovať svoj priamy, správny postoj – nie s pýchou pozdvihnutou hlavou, ale v pokore. Nechcem nenávidieť. Sama chcem, aby sa mojim nepriateľom dostalo spravodlivosti. Uprostred všetkých vášní si chcem zachovať jasný pohľad; aby som všetkému mohla porozumieť a všetko milovať. Patrím teda do Kristovho spoločenstva.“
temná noc v kaplnke
V roku 1943, krátko pred vstupom k jezuitom, 19-ročný Tomáš píše Pavlovi Straussovi: „Duchovný život kresťana by musel vynikať popri hĺbke aj veľkou prostotou. Už aj preto, lebo Kristus bol pri všetkej hĺbke a šírke osobnosťou náramne jednoduchou, do ktorej sa vie vcítiť každé dieťa, ktorého každý v podstate vie aspoň vytušiť.“
Františka vidíme v najkritickejších chvíľach ich života. Keď Tomáš v koncentračnom tábore Sachsenhausen nešikovne prehadzoval piesok, prišiel k nemu SS-man a päsťou ho udrel do tváre tak, že padol na zem. Vtedy, ako to opisuje svedok kňaz Edmund Bárdoš, sa k nemu sklonil otec a povedal mu: „Tomáš, ktorý pre nás bičovaný bol...“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.