Želmíra tu navštevovala prvé dva ročníky základnej Školy a detstvo prebiehalo relatívne idylicky do chvíle kým štátna moc nezasiahla do života mladej rodiny v rámci svojho ideologického ťaženia proti predstaviteľom cirkvi, ktorého obeťou sa stal aj Ján Agnet.
bojovník viery a slobody naprieč režimami
Osobnosť Jána Agneta vrátane jeho silného morálneho odhodlania bojovať za svoje presvedčenie sa prejavila už v jeho rannom veku. Pochádzal zo Závažnej Poruby, odkiaľ sa v mladíckom veku rozhodol pre štúdium teológie na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave.
Štúdium absolvoval v problematickom období slovenského štátu a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa aktívne zapojil do odbojovej činnosti. Pôsobil ako partizánska spojka a v rodičovskom dome ukrýval ľudí, ako aj pomáhal odovzdávať množstvo vojenského aj zásobovacieho materiálu pre povstalcov operujúcich v oblasti Jánskej doliny.
Ján Agnet ako evanjelický farár na konfimácii v Ochtinej.
Pri tejto činnosti sa sám ocitol v bezprostrednom ohrození života, keď bol na základe anonymného udania vypočúvaný na nemeckom veliteľstve v Liptovskom Jáne: „Po absolvovaní výsluchu dostal nemecký vojak pokyn odviesť otca za dedinu a popraviť. Stála však pri ňom Božia prozreteľnosť, pretože zhodou okolností nemecký vojak čo ho mal popraviť pochádzal z rodiny evanjelického farára. Prikázal otcovi utekať a vystrelil niekoľko dávok do vzduchu. Umožnil tak otcovi utiecť a situáciu zakamuflovať.“
Do konca vojny pôsobil Ján Agnet ako predseda revolučného výboru v Závažnej Porube. V roku 1945 sa krátky čas podieľal na utváraní novej štátnej administratívy ako pracovník Povereníctva školstva a národnej osvety, no čoskoro sa vrátil k svojmu poslaniu v pastorácii.
Ján Agnet na fotografii z čias väzby.
Spočiatku pôsobil ako evanjelický kaplán vo Vrútkach. Neskôr bol povolaný do služby v Ochtinej, kde prijal post miestneho evanjelického farára. Vďaka jeho horlivosti a zápalu pre duchovnú službu si rýchlo získal priazeň miestneho obyvateľstva a zapájal sa aktívne do rozsiahlej cirkevnej aj komunitnej činnosti v rámci regiónu. V zložitom období 50-tych rokov však zakrátko stal tŕňom v oku miestnym straníckym orgánom. Ján Agnet stále viac vnímal silnejúci tlak komunistickej ideológie na potieranie duchovných prejavov obyvateľstva a snažil sa v rámci svojich kompetencií tvoriť protipól týmto snahám. Spriaznenosť našiel u ďalších morálne odhodlaných farárov, predovšetkým Jozefovi Jurášovi, ktorý začal pôsobiť v Čiernej Lehote.
Okrem súkromných rozhovorov farári prednášali tieto požiadavky aj na seniorálnych konferenciách, z ktorých pamätnou sa stala hlavne konferencia v Rožňave v roku 1957, kde sa Jozef Juráš nasledovaný Jánom Agnetom vyjadrili o momentálnych pomeroch v evanjelickej cirkvi a stále väčšiemu tlaku zo strany komunistických orgánov. Zdôraznili tu, že nechcú budiť túžbu obyvateľstva po vzbure, aká nastala v roku 1956 v Maďarsku.
O to viac však musia zastávať a trvať na svojich cirkevných požiadavkách a vedení obyvateľstva k viere, pretože ako zdôraznil Ján Agnet miestnemu krajskému cirkevnému tajomníkovi: „Ľud dôveruje viacej nám ako vám!“ Pre tento údajne „protirežimný“ príspevok následne krajský tajomník diskusiu ihneď ukončil a hlásenie z tejto konferencie sa dostalo aj do zväzku, ktorý viedla Štátna bezpečnosť voči Jánovi Agnetovi.
V rámci jeho miestneho pôsobiska hľadali komunistickí funkcionári a miestni agitátori ďalšie možnosti ako znepríjemniť Jánovi Agnetovi jeho duchovné pôsobenie. Napríklad vyhlasovaním povinných nedeľných brigád pre obyvateľstvo, ktorému tak chceli znemožniť prítomnosť na nedeľných bohoslužbách.
Ján Agnet aj tu ukázal svoje odhodlanie fungovať v mantineloch režimu a zároveň nenarúšať pastoračnú činnosť. Brigády sa absolvovali až po službách Božích a aktívne sa ich aj sám zúčastňoval, mnohokrát do neskorých večerných hodín v snahe splniť stanovené normy. Kolesá diktatúry však už boli priveľmi rozbehnuté v túžbe odstrániť domnelých oponentov z radov cirkvi, a po zozbieraní dostatku vykonštruovaných dôkazov doľahla tvrdá ruka režimu aj na neho.
väzenie
Po zaistení Jozefa Juráša si príslušníci Štátnej Bezpečnosti 3. apríla 1962 prišli aj pre Jána Agneta. Dcéra Želmíra sa v ten deň práve vrátila zo školy: „V dome sa nachádzali nejakí páni, s ktorými otec odišiel. Nechápala som, čo sa deje. Duchaprítomná mama v snahe ušetriť ma ako dieťa krutej reality mi najprv tvrdila, že sa otec čoskoro vráti. Mnohokrát chodieval na konferencie, preto mi v prvej chvíli nedošlo, čo sa skutočne deje.“ Ján Agnet absolvoval niekoľkomesačnú ťažkú vyšetrovaciu väzbu v Košiciach, počas ktorej sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav, čo na ňom zanechalo celoživotné následky. V následnom súdnom procese s tzv. protištátnou Jurášovou skupinou, v ktorom boli zahrnutí štyria obžalovaní farári: Jozef Juráš, Ladislav Jurkovič, Július Madarász a Ján Agnet, bol odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody, prepadnutie majetku a zákaz pastoračnej činnosti po dobu 3 rokov. S prihliadnutím na výrazne zhoršený zdravotný stav bol Ján Agnet 14. júla 1962 podmienečne prepustený.
Počas pôsobenia v Matici Slovenskej.
Obdobie otcovej väzby výrazne zhoršilo aj existenčnú situáciu rodiny, ktorá sa ocitla bez prostriedkov. Želmíra si spomína ako maloletá aj na stretnutie matky s príslušníkom ŠtB, ktorý ich sledoval na stanici v Slavošovciach: „Mal na sebe klobúk a baloniak, pôsobil už na pohľad podozrivo. Mama za ním prišla a zdrapila ho. Spýtala sa ho, kedy už pošlú nejaké peniaze, že nemáme z čoho žiť. Mama bola pokorný človek, ale vtedy som videla ako sa v bezvýchodiskovej situácii rozohnila, zanechalo to vo mne silný dojem. Nakoniec sme žili len z toho čím nám dobrí ľudia prispeli. Mňa sa ujal krstný otec ktorý robil farára v Kamenici. Žila som vtedy u nich aj navštevovala miestnu školu. Mama ostala s ťažko chorým bratom doma.“
Okrem týchto trpkých spomienok sa Želmíra pamätá aj na deň, keď sa otec konečne vrátil z väzenia: „Krstný otec ho doniesol do Kamenice. Bol utrápený ale šťastný, srdečne sme sa zvítali. Krstná mama sa ho pýtala niečo ohľadom väzby. V tom okamžiku ju otec zastavil a povedal, že o tomto sa už nebude nikdy rozprávať. Zanechalo to v ňom hlbokú stopu, zdravotne výrazne ochradol a zhoršil sa mu už tak dosť slabý zrak. Ale hovoriť o tom čo mu tam robili nechcel. Rozhodol sa nechať si to tajomstvo a niesť si životom toto bremeno sám v sebe.“
život po návrate
Keďže otec už nemohol vykonávať duchovnú činnosť rodina sa musela presťahovať do Závažnej Poruby, kde žili v dome starých rodičov a Želmíra tu navštevovala 4. ročník ZŠ. Otec po dlhom hľadaní našiel zamestnanie miestnom štátnom podniku Správa ciest, kde pracoval ako skladník, neskôr na úseku dopravy.
Matke sa po čase podarilo v Martine nájsť byt, kam sa rodina presťahovala: „Mama sa zamestnala v miestnej škôlke a otec pracoval v štátnom podniku Turčan na úseku dopravy, neskôr robil učňovského podnikového psychológa. Mne sa podarilo dostať sa napriek problematickému kádrovému posudku rodiny na Pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach, keďže bol práve rok 1968 a prebiehal politický odmäk.“
Pamätná tabuľa v Ochtinej
Od roku 1968 začal Ján Agnet pracovať na ústredí Matice Slovenskej v Martine. Pomáhal obnovovať a budovať Členské ústredie MS ako jeho riaditeľ, neskôr ako zástupca riaditeľa. Zakladal miestne odbory a navštevoval ich. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy a nastupujúcej normalizácii, keď bola spolková matičná činnosť zakázaná prešiel pracovať do Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej, ktorá spadala v tom čase pod inštitučnú-povolenú časť. Tu našiel svoje nové životné uplatnenie a naplno opäť objavil zápal pre prácu, ktorá je zároveň poslaním.
Už zo svojich duchovných čias bol jazykovo zdatný, ovládal plynulo latinčinu, nemčinu, hebrejčinu aj gréčtinu, a stal sa jedným z hlavných organizátorov oddelenia historických tlačí. Inicioval spracovanie jednotlivých knižničných celkov, ktoré v tom čase Slovenská národná knižnica vlastnila alebo spravovala. Bol organizátorom výskumu slovacikálnych starých tlačí v zahraničných knižniciach a vykonával prieskum staršej slovacikálnej literatúry v zahraničí. Podujal sa i na výskum spišských knižníc.
Monograficky spracoval ich dejiny. Pričinil sa tiež o vypracovanie metodických pokynov na spracovanie starých tlačí a jeho zásluhou sa na Slovensku začalo s dokumentáciou historických knižníc. Za svojho pôsobenia v Matici Slovenskej predniesol množstvo príspevkov na odborných podujatiach, ktoré publikoval hlavne v odborných monografiách a časopisoch. Na úseku historických knižničných fondov pracoval celých dvadsať rokov – do konca roku 1991. Ako renomovaného odborníka ho totiž Matica Slovenská udržiavala v pracovnom pomere aj po dosiahnutí dôchodkového veku.
Dcéra Želmíra uzavrela v roku 1975 manželstvo s Ľubomírom Mikulášom, z ktorého vzišli tri deti. Synovia Michal a Ján a dcéra Slávka. Pracovala ako vychovávateľka v školskom klube, spočiatku na Lipovci, neskôr na Základnej Škole Mládeže, kde pracovala do roku 2004. V neskorších rokoch pracovala na evanjelickej Základnej škole v Martine. Od roku 2017 je na trvalom dôchodku a žije v Martine spoločne so svojim manželom obklopená láskou najbližších.
moc ducha víťazí nad každou diktatúrou
Počas celého obdobia komunistického režimu napriek svojim perzekúciám viedol Ján Agnet vlastnú rodinu k viere. Čiastkovej rehabilitácie sa dočkal v roku 1968, následná normalizácia však už neumožňovala návrat k duchovnej činnosti.
V najťažšom období života mu nepodala pomocnú ruku ani Evanjelická cirkev, ktorá sama čelila rozsiahlemu štátnemu dozoru a zásahom do jej suverenity prostredníctvom nastrčených prorežimných tajomníkov. Po páde režimu, ktorý mu toľko vzal si slobodu dlho neužil. Umrel 27. mája 1993. Do poslednej chvíle prejavoval ale veľký osobnostný nadhľad, bystrú myseľ a bol morálnou autoritou nielen pre svoju rodinu, ale aj množstvo ľudí vrátane obyvateľov Ochtinej.
Tí si dodnes pripomínajú jeho oddanú pastoračnú činnosť aj obetu a v roku 2009 mu odhalili v obci pamätnú tabuľu. Menovitej rehabilitácie zo strany Evanjelickej cirkvi sa dočkal taktiež až posmrtne, keď na stretnutí východného dištriktu v roku 2018 zaznelo menovité ospravedlnenie prenasledovaným farárom v období komunizmu vrátane Jána Agneta.
archívŽelmíra Mikulášová v roku 2020.
Želmíra si navždy bude pamätať na otca ako na priameho človeka, ktorý neuznával dobové intrigy a ohováranie. Tento morálny osobný status zostáva hlbokým odkazom aj pre dnešné dni: „Vždy povedal, že nebude hovoriť to, o čom nie je presvedčený. Radšej nepovie nič, ale nebude rozprávať v rozpore so svojim svedomím. Keď sme sa ako deti pohádali vždy sme si to museli pred spaním vyrozprávať, aby sme nikdy nezaspávali v nezhode a zlosti. V duši mám navždy jeho citát, ktorý často používal: ´Nech nikdy slnko nezapadá nad hnevlivosťou vašou!´,“ uzatvára rozprávanie o sebe a svojom otcovi Želmíra Mikulášová.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756, či cez darcovskú stránku. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!
Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK. Združuje desiatky ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa. Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.