Patrón piva

turnaj sa odohrával v mestečku Bar-le-Duc, v dnešnom severovýchodnom Francúzsku, a konal sa pri príležitosti svadby Henryho III. z Baru s dcérou anglického kráľa Eduarda I. No a v prípade smrti brabandského vojvodu platilo známe príslovie, že kto s čím zachádza, s tým aj schádza. Ján I. totiž nadovšetko miloval boj. Už ako 23-ročný bojoval v Španielsku proti moslimom. Keďže však nebola nablízku nijaká vojna, „vybíjal“ si svoj adrenalín na rytierskych turnajoch. Cestoval za nimi po celom dnešnom Holandsku, Francúzsku, a dokonca sa preplavil aj do Anglicka. Všetky vyhrával, čím si získal povesť akejsi legendy týchto podujatí. Teda, vyhral všetky až na jeden, ten z mája 1294. 

Ján I. nedostal prívlastok Víťazný len na základe výsledkov z rytierskych turnajov. Preslávil sa najmä ako víťaz Bitky o limburské následníctvo. Tá sa odohrala v piatok 5. júna 1288, na deň svätého Bonifáca, a bola to jedna z posledných klasických bitiek stredoveku. V ten deň v skorých ranných hodinách sa pod hradom Worringen na brehu Rýna postavilo proti sebe 9 000 mužov. Jednu armádu viedol vojvoda Henrich VI. Luxemburský, proti nemu sa postavili vojská, ktorým velil vojvoda Ján I. Brabandský. Ani jedna, ani druhá strana si pritom nemohla robiť nárok na limburské vojvodstvo vyplývajúci z ich dedičských práv. Pôvodní dvaja dediči sa však nedokázali dohodnúť, kto z nich má na vojvodstvo väčšie právo. A keďže si zrejme ani jeden z nich nebol svojím nárokom celkom istý, obidvaja svoje nároky predali. Jeden vojvodovi z Luxemburgu, druhý tomu z Brabandska.

Bitka prebiehala celý deň, vojnová šťastena sa prikláňala raz na jednu, raz na druhú stranu. Rozhodujúcim faktorom však bolo hrdinstvo a vojenské schopnosti Jána I., ktorý – napriek presile nepriateľov – doviedol svoje vojsko k veľkému víťazstvu. V podvečer už bolo jasné, že limburské vojvodstvo pripadne brabandskému vojvodovi. Navyše, jeho strana stratila len 400 mužov, kým jeho nepriatelia až 1 100. Prívlastok Víťazný si tak Ján I. Brabandský skutočne zaslúžil.

Ján I. Brabandský patril vo svojej dobe medzi najsilnejších panovníkov v celej oblasti okolo Rýna. Bol zároveň perfektným modelom feudálneho princa v časoch, keď statočnosť, šľachetnosť a ochota zúčastniť sa na akomkoľvek dobrodružstve boli znakmi pravého rytiera. Dostal sa tak do viacerých stredovekých legiend. A práve jedna z tých legiend z neho urobila aj patróna či kráľa piva. 

odkiaľ sa vzal Gambrinus

Skôr, než ju spomenieme, posuňme sa o niekoľko storočí ďalej, približne do obdobia renesancie. Bolo to v čase, keď Európa znovuobjavila rímskych bohov a medzi nimi aj boha Dionýza, patróna vinohradníkov a vinárov. Postaršieho korpulentného muža s vencom z listov vínnej révy a s pohárom vína v ruke. Milovníci piva však ani v gréckom, ani v rímskom Panteóne žiadneho svojho patróna nenašli. Ani nemohli. Nápojom bohov bolo predsa u obidvoch starovekých národov víno. Gréci dokonca nemali pre pivo ani svoj vlastný názov a pre nápoj z kvaseného jačmeňa používali staroegyptský názov zythos. Vzťah Grékov k pivu vyjadruje názor jedného z ich filozofov: „Zythos spôsobuje močenie, pôsobí na nervy a obličky, poškodzuje mozgovú membránu a spôsobuje nadúvanie, zlé flegmy a elefantiázu.“ Jedinú výhodu piva videli v tom, že zmäkčuje slonovinu a robí ju tak ľahšie spracovateľnou. Ani Rimania nepovažovali pivo za vhodný nápoj, bolo pre nich nápojom barbarov.