už v roku 1990 sme o tom (podaktorí) začali rozprávať. Trvalo dlhých tridsať rokov, kým z čriepkov vznikla mozaika, ktorú držali pohromade argumenty a svedectvá. Od roku 1991 som o tejto téme popísal stohy papiera. Napríklad knihy Z prvej ruky (1991), Ešte raz a naposledy (s Karolom Sudorom v roku 2017), Veľký tresk (2019). No v rokoch 2017 až 2019 som sa dostal k ľuďom, ktorí vedeli takmer o tridsať rokov skôr, ktože to kráča vpredu a hrá na píšťale.
To už som žil viac než dve desaťročia v Prahe a nemal som najmenšiu chuť vracať sa k tejto téme. Nebyť Milana Kňažka, ktorý mi poslal „Predžalobnú výzvu“ za moje výroky v knihe Ešte raz a naposledy, bol by som sa na to vykašľal. Naozaj sa mi nechcelo vracať sa k tieňom minulosti. Som však Kňažkovi aj vďačný: donútil ma ešte raz sa k príbehu vrátiť. Začal som sa znovu hrabať v tienistej stránke našej minulosti. Napokon, som jeden zo svedkov a je to aj moja zodpovednosť.
nevšedný email
Dňa 14. apríla 2020 mi prišiel z Trenčína email od Mariána Kvasničku. S jeho dovolením ho zverejňujem. Vynechám iba pasáž, ktorá sa týkala súkromia Vladimíra Mečiara:
„Vážený pán Gál!
Môj priateľ Robo Lifka mi preposlal Váš mail, azda preto, že som patril vôbec k prvým rečníkom novembrových tribún v roku 1989. Tie prvé tribúny v prvých týždňoch nemali ešte hlavičku VPN, schádzali sme sa tam z vnútornej nutnosti – bez politického domýšľania vecí, ktoré by mali nasledovať. Je príznačné, že nikto z tejto skupiny prvých ‚romantikov‘ Nežnej revolúcie sa nijako výrazne politicky nepresadil (možno s výnimkou nebohého MUDr. Vladimíra Sládka, ktorý v SNR dával návrh na prvé odvolanie Mečiara).
Naša náhodne nutná partia sa potom začala identifikovať s viditeľnými politickými líniami – veľká časť vo VPN, ja a ešte pár ľudí vo vznikajúcom KDH. Zväčša sme sa takto realizovali v komunálnej mestskej práci ako poslanci zastupiteľstva. Pamätám si z tých prvých dní, ako sa vtedy nikomu známy Dr. Mečiar snažil dostať na tribúnu, no môj parťák Peter Briestenský ho vytlačil zo schodov, temer sa pobili. Mali sme vtedy takú dohodu, že nikto nebude celkom improvizovať a musí vopred oznámiť, k akej veci sa chce vyjadriť. Mečiar tento pokyn nerešpektoval.
Keď romantický ošiaľ pominul a odvaha zlacnela, objavili sa profesionálni frajeri a zmocnili sa celého diania. Okrem Mečiara v Trenčíne to bol najmä dnes už nebohý Ing. Pavol Suchan, ktorý sa stal štátnym tajomníkom u Dienstbiera na zamini v Prahe. Ja ako galerijný pracovník (Bazovského galéria v Trenčíne) som zhruba v tomto čase mal doviezť do Černínskeho paláca nejaké obrazy významných slovenských maliarov, no prekvapením bolo, že v deň, keď sa to malo celé prebrať, boli oznámené lustrácie a každý pozitívne ‚nakazený‘ spoluprácou s ŠTB sa mohol potichu stiahnuť. Tak skončil Mečiarov súdruh Pavol Suchan.
K Mečiarovmu typu osobnosti mám ešte nejaké sekundárne poznatky od môjho nebohého otca MUDr. Ladislava Kvasničku, ktorý bol zakladateľom detskej psychiatrie na Slovensku, sekundantom MUDr. Neuwirtha a neskôr poslancom NR SR za KDH (v časoch Čarnogurského)...
Neskôr – už v parlamente – otec v rozprave upozornil na patologický charakter Mečiarovej osobnosti, za čo ho ‚potrestala‘ asociácia psychiatrov, že vraj prezrádza lekárske tajomstvo. Často to spomína otcov kolega Jozef Hašto, no keď som bol poslancom NR SR ja (2010 – 2016), vrátil sa k tejto téme aj Peter Zajac, ktorý si dokonca pamätal, že všetko, čo sa dialo vôkol Mečiara (vrátane hystérie babiek-demokratiek), môj otec označil za ‚indukovanú paranoju‘.
Mečiarovi chýbala autorita medzi českým intelektuálnym a politickým establišmentom.
Len pre kontext mečiarizmu by som chcel ešte doplniť, že odkedy poslanci KDH hlasovali o Ústave SR známym spôsobom, a odkedy môj otec verejne vystupoval proti Mečiarovi, mojej mame každý večer niekto volával a len jej oznámil, že čoskoro skape. Otcovi zase niekto pravidelne polieval auto kyselinou, čo trvalo až do roku 2002. Nikto nič nevyšetril. Táto vec sa stala osudnou počiatkom marca 2002, keď otec išiel do ambulancie pešo, lebo zase mal raz auto poliate kyselinou. Z tejto cesty sa už domov nikdy nevrátil. Keď odchádzal z popoludňajšej kávičky u spisovateľa a politického väzňa Ruda Dobiáša, zrazilo ho auto.
Neviem, či toto svedectvo má pre Vás nejakú výpovednú hodnotu; ak áno, budem len rád.
Prajem priaznivé jarné dni v neľahkom čase a najmä veľa zdravia aj umu.
PhDr. Marián Kvasnička
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.