Ako zo seba niečo vytvoriť: Karol Wojtyła a filozofia osoby a činu

nemecký filozof Max Scheler začal písať v rokoch 1916 až 1917 stať s názvom Ordo amoris – o poriadku lásky alebo srdca. Stať ostala nedokončená. Scheler ju otvára týmito slovami: „Nachádzam sa v nesmiernom svete zmyslových a duchovných objektov, ktoré uvádzajú moje srdce a moje vášne neustále do pohybu. Viem, že od hry tohto pohybu môjho srdca závisí tak to, ktoré predmety vstupujú do môjho vnímajúceho a mysliaceho poznania, ako aj všetko to, čo chcem, volím, konám, o čom hovorím a čo dosahujem.“ 

Potom pokračuje: správnosť, nesprávnosť, či dokonca zvrátenosť jeho života vždy podmieňuje poriadok jeho hodnôt, to, čo uprednostňuje a voči čomu má odpor, čo miluje a čo nenávidí. Keď spoznáte hierarchiu hodnôt nejakého človeka, spoločenstva, rodiny, národa či dokonca historickej epochy, dotknete sa tým zároveň aj ich najvnútornejšej podstaty – a tú Scheler nazýva étos.

Tento text spomínam hneď na úvod nielen preto, že Max Scheler bol jedným z najdôležitejších ideových zdrojov pre myslenie Karola Wojtyłu, ale aj preto, lebo táto pasáž by mohla byť pokojne mottom jeho vyše tristostranovej práce Osoba a čin. Netrúfam si tvrdiť, či by tak zásadne vstúpila do korpusu filozofických prác 20. storočia, keby sa z Wojtyłu nestal v roku 1978 Ján Pavol II., no dnes patrí nepochybne medzi dokumenty, ktoré na jednej strane objasňujú dobový európsky intelektuálny diskurz a na druhej strane aj pápežovu osobnosť. A posúdite už sami, či nie je inšpiratívna aj dnes.

dotknúť sa citlivého bodu

Poľsko 1968. Karol Wojtyła – v tom čase krakovský arcibiskup a už aj kardinál – sa mohol len bezmocne prizerať na to, ako sa jeho krajina aktívne podieľa na vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V tom istom roku vyhostí komunistické Poľsko asi dvanásťtisíc občanov židovského pôvodu ako dôsledok prudkej antisemitskej kampane. Rozhodnutia politikov málokedy sledujú myslenie intelektuálov – skôr naopak. A Wojtyła vtedy stál jednoznačne na strane intelektuálov.

Okrem toho, že sa v tých neľahkých rokoch často stretáva – on, kardinál – s mnohými umelcami a vedcami poľskej inteligencie, tak aj sám píše poéziu, má už za sebou svoje dramatické hry Klenotníkov obchod a Lúče otcovstva – a študuje diela najväčších európskych filozofov. Medzi autorov, ktorých číta, patria najmä fenomenológovia: Edmund Husserl, Max Scheler, Jean-Paul Sartre, a pozná aj texty Romana Ingardena a Edith Steinovej.

Niežeby sa sám Wojtyła zaradil do tohto filozofického prúdu (predsa len jeho najcitovanejšími filozofmi ostávajú Aristoteles a Tomáš Akvinský, spomínaní takmer vždy vo dvojici), no imponovala mu fenomenologická metóda: nepostupovať v prípade poznávania človeka ani tak na základe toho, čo sme zdedili z minulosti a od iných, ale stavať na vlastnej skúsenosti. A nevšímať si pritom ani tak to, čo robíme, ale to, čo a ako sa v nás odohráva, keď niečo robíme alebo sa niečo rozhodujeme vykonať.

Ešte viac než konkrétny vykonaný čin rozhoduje motivácia, pohnútka, ktorá nás neodolateľne „vábi“ konať tak alebo onak. Samo toto vábenie hovorí veľa o našich hodnotových preferenciách. Čo je to v nás, že sme takí citliví na určité pohnútky, zatiaľ čo na iné menej alebo skoro vôbec? Lenže to už sa ocitáme hlboko v osobnej sfére človeka.

Keď v roku 1968 zažívalo Poľsko aj celá stredná Európa obrovské otrasy spojené s hrubým uplatňovaním moci zo strany komunistického režimu, pripravoval Wojtyła svoju knihu, ktorá prvýkrát vyjde o rok neskôr. Keď bol o dekádu neskôr zvolený za pápeža, stal sa mocnou vzpruhou pre mnohých v hnutí Solidarita. A kto dnes vie o tom, že posledná časť jeho Osoby a činu sa týkala práve otázky solidarity? No o tom neskôr.

Wojtyłovým zámerom v jeho knihe bolo zasiahnuť neuralgický bod ľudskej osoby, dotknúť sa najhlbšej úrovne, na ktorej sa rozhodujeme pre svoje konanie. To nebolo možné bez citlivých rozlíšení, ktoré vôbec neboli samozrejmé.