Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O jedle a večeri. Alebo: Prečo sa človeku nestačí iba nakŕmiť?

.anton Vydra .spoločnosť .cirkev pod lupou

Jedna vec je najesť sa, iná ísť na večeru. A čosi iné je naplniť osamote svoje duchovné alebo intelektuálne potreby, a iné zas stretnúť sa pritom s druhými.

O jedle a večeri. Alebo: Prečo sa človeku nestačí iba nakŕmiť? Večera v Emmaus, Rembrandt

grécky spisovateľ a historik 1. storočia po Kristovi Plútarchos spomína vo svojich Quæstiones convivales, že Rimania mali v súvislosti so stolovaním radi jedno úslovie: „Najedol som sa, no ešte som nevečeral.“ Mali pod tým na mysli to, že medzi obyčajným nasýtením sa a večerou je ohromný rozdiel. Večera sa totiž pokladala za spoločenskú udalosť, kde bola viac než jedlo dôležitá komunikácia s príbuznými a priateľmi – čiže sociálny život.

Tento aspekt družnosti sa tradoval od ranokresťanských čias až podnes aj v ritualizovaných formách cirkevných zhromaždení, ktoré dnes poznáme ako omše, bohoslužby či liturgie. Tie časom nadobudli hustú sieť symbolických prvkov, ktorá síce mohla v nejednom prípade prevládnuť nad obsahom, no základnú štruktúru týchto zhromaždení – od katakomb až po baziliky – tvorilo bytie pospolu, stretnutie a spolupatričnosť (od „spolu niekam patriť“).

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite