Kedy sme dospelí?

nemecký renesančný maliar Hans Baldung Grien namaľoval v roku 1510 obraz Tri veky ženy a smrť. Nahé dievča sa obzerá v konvexnom zrkadle, zatiaľ čo za ňou je jej starecká podoba (takmer ako kostlivec obalený zvyškovým mäsom). Starena dvíha do výšky presýpacie hodiny, aby ukázala, že čas sa zastaviť nedá. Tá istá žena v stredných rokoch sa snaží jej hodiny odtlačiť preč. Nechce vidieť to, čo sa nezadržateľne blíži, a zároveň akoby odtláčala aj zrkadlo od mladej dievčiny, aby v ňom nemusela zazrieť všetko, čo sa odvtedy na nej samej zmenilo.

Ten istý umelec namaľoval asi o tridsať rokov neskôr podobný obraz Tri veky človeka a smrť. Nemá v sebe už tú drámu ako jeho prvý obraz, no opäť tu vidíme mladú ženu, starenu a smrtku. Starena drží dievčinu za rameno a ťahá ju za jej šaty a smrtka zas chytá za lakeť starú ženu. Smrtka drží v rukách presýpacie hodiny aj ciferník, no tentoraz tu už chýba zrkadlo. Nie je potrebné, lebo výraz mladej a starej ženy je taký podobný, že pôsobia, akoby sa jedna na druhú pozerala do zrkadla.

Podobný motív troch vekov nájdeme na renesančných maľbách zobrazujúcich troch kráľov (najmladší, dospelý a najstarší), ktoré odkazujú na tri civilizácie. U Tiziana je to jedna z obľúbených tém, zvlášť na obraze Alegória rozvážnosti, zrejme z roku 1565, kde je trojveký muž symbolom minulosti (vlk), prítomnosti (lev) a budúcnosti (pes). Podobných prípadov je viacero a mohli by sme ich stopovať až po Gustava Klimta, Salvadora Dalího aj ďalej. No jedna vec ma na nich predsa len prekvapuje. Tá stredná postava.

PROFIMEDIA/ FINE ARTS/ HERITAGE IMAGESHans Baldung Grien: Tri veky ženy a smrť, 1510. Obraz spracúva populárnu renesančnú tému pamätania na smrť

človek uprostred

Rozčlenenie ľudského života na tri obdobia kopíruje záľubu mnohých vzdelancov členiť na tri obdobia aj ľudské dejiny. Až na to, že keď sa potom dejiny posunú ďalej, treba ich nanovo prekresliť, aby ich jednotlivé „veky“ lícovali s prítomnosťou.