marián Prachár: Nedocenený
Je to už vyše štyri roky, čo náš priateľ António nie je medzi nami. Ale jeho tézy sú stále aktuálne a asi večne platné. Nedať si vziať nikým a ničím svoju slobodu. Môžu uväzniť telo, ohradiť človeka byrokraciou a neprehľadným množstvom zákonov a predpisov, vynucovať si poslušnosť z titulu moci štátu, ideológií, náboženstva. Ale jedno nikto a nič nemôže. Vziať človeku jeho vnútornú slobodu. Veriť svoje, myslieť, držať sa svedomia a zdravého rozumu. Vo väzení bol António slobodný. Nikto mu nezabránil iným pomáhať. Nenaučili ho iných nenávidieť. A neokradli ho o nádej na lepšiu budúcnosť a radosť z pravdy, že je vždy viac v rukách svojho Stvoriteľa než ľudí. Svojím optimizmom, úsmevom a záujmom o každého nás učil presne to, čo hlása do sveta dnes pápež František. Nedať sa napríklad oklamať diktatúrou moci trhu a nespravodlivej ekonomiky, ktorá bez ducha, etických a morálnych fundamentov ohrozuje budúcnosť ľudstva. Od biskupov vyžaduje, aby najprv dobre načúvali potrebám človeka a až potom rozhodovali. Keď sa raz pápež pýtal ateistického novinára, čo mu na cirkvi najviac vadí, odpovedal že klerikalizmus. Pápež povedal, že jemu tiež. A Antóniovi už dávno. Vedel, že veľkosť človeka je v jeho službe aj tým najmenším a v pokore pred tajomstvom sveta a Boha.
Vo väzení bol António slobodný. Nezabránili mu iným pomáhať. Nenaučili ho iných nenávidieť.
A druhá téza, že treba odpúšťať. Robil tak s láskou a pochopením po celý život. Odpustil svojim prenasledovateľom, hoci vedel pomenovať ich hriech. Odpúšťal svojim nadriadeným, hoci ho mrzela ich nechápavosť a malosť. A odpúšťal, keď bol nedocenený a „kazil“ cirkevnú kariéru svojim priateľom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.