počas môjho doktorandského štúdia som pomáhal viesť jeden predmet pre mladších študentov, kde som mal pripraviť seminár o panovníckych dvoroch. Zišlo mi na um, že by bolo fajn začať diskusiu odľahčujúcou otázkou, čo by mohlo byť náprotivkom renesančného dvora v súčasnosti s ohľadom na mnohoraké funkcie, ktoré tento komplikovaný organizmus v minulosti plnil. Keď som túto otázku potom položil v triede, častou odpoveďou boli národné vlády, dvory súčasných konštitučných monarchov či vatikánska kúria. Nezaznel však jeden fenomén, ktorý je podľa mňa najvernejšou reinkarnáciou dvora v modernej spoločnosti: sociálne médiá v miere, v akej ich využívajú niektorí dnešní štátnici, dokonca aj premiér Igor Matovič. Aby toto prirovnanie bolo jasnejšie, treba najprv povedať pár slov o funkciách panovníckych dvorov, a to na príklade burgundského dvora v 15. storočí, ktorý bol svojho času najobdivovanejší v Európe.
vladári blízko k ľudu
Burgundský štát. Po prvé, vlastne to ani nebol jednotný štát. A po druhé, jeho jadro vôbec neležalo tam, kde dnes vznikajú povestné burgundské vína. Burgundský sa nazýva preto, lebo preň nemáme lepší názov a potom preto, lebo sa to celé v historickom Burgundsku začalo.
Jedna vetva francúzskeho rodu Valois, vládnuca nad vojvodstvom burgundským, sa postupne kombináciou svadobnej politiky, vojen a šťasteny doslova prehrýzla feudálnym peklom rozdrobených štátikov na území dnešného Beneluxu, západného Nemecka a severozápadného Francúzska, čím vytvorila mocenský konglomerát území, ktoré často nemali ani len spoločné hranice, a už vôbec nie spoločné orgány (súdy, zákony, finančné inštitúcie a podobne). Jediné, čo ich spájalo, bola osoba vladára, ktorý v Luxemburgu vládol ako vojvoda luxemburský, o pár kilometrov ďalej ako vojvoda brabantský, kúsok ďalej na západ ako gróf flanderský a tak ďalej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.