rodina svoju časť dohody nedodržala. Po dvoch rokoch starostlivosť o chorého príbuzného nezvládla. Umiestnila ho najskôr do nemocnice, odkiaľ putoval do centra sociálnych služieb pre seniorov v Trenčíne, kde prežil deväť mesiacov. Natrvalo byť „odložený“ v inštitúcii nechcel, tak odišiel. Túžil ísť domov. Príbuzní medzitým byt predali. Nezabránilo tomu ani rozhodnutie katastrálneho odboru okresného úradu, v ktorom príjemcovia darovaného bytu súhlasili so starostlivosťou o chorého seniora.
„Zbavili ma svojprávnosti a peniaze si nechali,“ dodáva Ľuboš. Darovaciu zmluvu nosí stále pri sebe. Všetci obdarovaní v nej Ľubošovi prisľúbili doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti. „Keď som to zistil, chcel som sa otráviť. Zapil som veľa liekov kofolou, ale na druhý deň som sa zobudil,“ hovorí smutne.
ako sa stať bezdomovcom
Po odchode zo sociálneho zariadenia chodil tri roky krížom-krážom po celom Slovensku. Cestoval vlakmi zdarma, občas ho kolegovia z mladosti na čas prichýlili, v lete prespal, kde sa dalo. Ľuboš nebol alkoholik ani flákač. Odpracoval štyridsaťpäť rokov vo vzduchotechnike ako vyučený obrábač kovov. Nikdy nepil, nikdy nebol nezamestnaný. Dlhý čas popritom hral reprezentačne stolný tenis za Duklu Tábor.
Pandémia ho zastihla začiatkom roka na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Odtiaľ ho poslali do ubytovne pre seniorov bez domova vo Vrakuni, kde žije doteraz. Čo by si prial? „Vrátiť peniaze z predaja bytu a ísť ešte raz do Bulharska, odkiaľ bola moja manželka,“ priznáva. S mnohými diagnózami, bez majetku, rodiny a priateľov už samostatne žiť nedokáže. Prípadov, ako je ten Ľubošov, je v zariadeniach pre ľudí bez domova mnoho.
Boris NémethÚtulok Mea Culpa prvýkrát ubytoval ľudí bez domova v januári 2004.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.