ako sme si časom nebadane alebo cielene vybudovali priestor našich príbytkov? Za každodenných okolností a pracovného tempa, odchodov z domu a návratov späť, je pre nás nepovšimnutou rutinou. Nábytok, obrazy, zariadenie – to všetko sme však zrazu mohli vnímať omnoho intenzívnejšie práve v poslednom období, keď sme ostali uväznení v našich bytoch a domoch. Možno sme pritom objavili čo-to zabudnuté, čo sme prehliadali pri behu medzi prácou a domácnosťou, alebo sme začali zakopávať o niečo nepotrebné, prípadne nám zrazu aj niečo podstatné chýbalo.
Je zaujímavé, koľkí filozofi sa vracali a vracajú k téme bývania. A to aj napriek tomu, že sa na prvý pohľad môže zdať, že filozofi žijú v ideálnom svete myšlienok, teórií, odpútaní sa od bežných vecí. Samozrejme, v dejinách filozofie sa nájdu rôzne príklady filozofického vyrovnávania sa s touto otázkou – od Diogenovho bývania v prázdnom sude cez život na stĺpe či v púšti až po hľadanie inšpirácie v meditatívnych miestnostiach, tmavých útrobách či v priestoroch celkom oddelených od toho, čo tvorí domov v zmysle domácnosti.
No sú aj filozofi, ktorí si túto otázku všimli z inej stránky a dokonca priložili ruku k dielu a podieľali sa aktívne na architektonických návrhoch pri tvorbe svojich vlastných domov. Za každou takouto praktickou činnosťou sa, pochopiteľne, skrýva uvažovanie filozofa. Ako píše nemecký filozof Helmuth Plessner v knihe Moc a ľudská prirodzenosť, „tehla pri stavbe domu je už pochopenou nepochopiteľnosťou. Kameň a vzápätí ohnuté drevo, potom kladivo a železo sú... v nevyhnutnom spojení nepochopeného a sveta diela, do ktorého sa vkladá účel a zmysel... Každá istota je vybojovaná z neistoty.“ Aj takto sa rozvíja – teoreticky i prakticky – obojstranne inšpiratívna spolupráca medzi filozofiou a architektúrou, ktorá vôbec nie je náhodná.
domy filozofov
Jeden z dominantných filozofov, ktorý sa zaoberal témou bývania, je Martin Heidegger, a to najmä v textoch Budovať, bývať, myslieť alebo Básnicky býva človek. Spája sa s tým aj jeho známe pobývanie a tvorba v jeho chate v Schwarzwalde, kde mu práca s domácim náčiním poskytovala príklady a inšpiráciu pre filozofické uvažovanie. Záver jeho textu zameraného na pôvodný vzťah medzi bývaním, myslením a budovaním znie: „začať budovať z bývania a myslieť pre bývanie.“
Dvadsiate storočie však pozná aj filozofov, ktorí vstúpili do celkom praktického plánovania stavieb, neporovnateľne komplikovanejších než drevená chata v Schwarzwalde. Napríklad v 30. rokoch to bol Ludwig Wittgenstein, ktorý osobne dohliadal na návrh a realizáciu domu svojej sestry vo Viedni (vilu možno navštíviť na Kundmanngasse), kde navrhol viacero technických úprav a celkový architektonický vzhľad symetrie, čistoty, premysleného usporiadania. Vznikla tak veľmi zaujímavá stavba. Iná otázka je, ako sú ním navrhnuté čisté línie obývateľné.
Francúzsky filozof Gaston Bachelard zase o zmysle bývania a domu opakovane písal vo svojich knihách, keď sa fenoménu domova venoval ako „priestorom našich samôt“, nášho šťastného bytia, pokoja a príjemnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.