počúval napríklad reči o tom, že pásavka bola nasadená do zemiakov nepriateľom, aby sme prišli o úrodu. Alebo to, že človeka, ktorý sa prechádzal po dedine a bol oblečený trochu inak, ako bolo zvykom, nahlásil niekto z miestnych ako podozrivého, následne na čo ho zatkli ako špióna. Policajnú šikanu kvôli nekonformnému vzhľadu si neskoršie zažil na vlastnej koži aj sám pamätník. Ale nepredbiehajme.
Malý Otis v detstve nesníval o kariére umelca. Obdivoval miestneho motorkára Jozefa Parašína a predstavoval si, že sa dostane na strojnícku priemyslovku, aby si mohol medzi riadidlá bicykla privariť tyč tak, ako to videl na motorke svojho hrdinu.
V rodine nemali umelcov, Otisova sestra sa dala na pedagogiku a brat sa vydal technickým smerom. Mama Anna Laubertová bola najskôr v domácnosti a neskoršie pracovala ako zdravotná sestra v krajskom dojčenskom ústave. Istý výtvarný talent sa prejavil u otca Júliusa, ktorý pracoval ako železničiar. Pamätník obdivoval jeho staré zošity, ktoré boli dôkazom, ako pekne otec dokázal kresliť.
To, že dokáže prírodné motívy nakresliť pomerne presne aj sám, na sebe spozoroval na základnej škole. Keď sa učitelia nedívali, prosili spolužiaci Otisa, aby vypracoval výtvarné zadanie aj za nich. Jeho talent si všimol aj mladý učiteľ Nosko, ktorý pamätníkovi navrhol, aby sa prihlásil na ŠUPku — Školu umeleckého priemyslu. Otis dovtedy o ničom takom nepočul, celkovo mal o umeleckom svete minimálny prehľad. Vedel však, že by chcel dokázať nakresliť strom tak, aby bol ako živý, ako to videl aj v časopise Život.
Prijatý bol na druhýkrát. Prvý raz sa hlásil už ako štrnásťročný, no prednosť dostali absolventi deväťročiek. Otisovi však komisia odporučila uchádzať sa o štúdium aj ďalší rok, a to aj napriek tomu, že jeho pripravené domáce práce boli vlastne okopírované pohľadnice, ktoré odkreslil zo zošita svojho spolužiaka. V roku 1961 sa teda pamätník presťahoval z malej dediny do Bratislavy a začal študovať odbor rezbárstvo.
bítnické 60. roky
Veľké mesto a jeho možnosti Otisa celkom očarili. Spomína si, ako po prvej ceste do Bratislavy hovoril spolužiakom vo Valaskej o tom, že v meste je v noci toľko svetla, že vidno aj jednohaliernik spadnutý na zemi. Spolužiaci na ŠUPke boli iného razenia, mnohí z nich boli rodení Bratislavčania, ktorí sa na prijímačky pripravovali aj niekoľko mesiacov v ateliéroch národných umelcov. Otis sa necítil až tak suverénne, ale nepotreboval byť ani veľkým umelcom. Bol priemerným študentom, ktorý sa tešil zo štúdia aj zo života. Mal šťastie, že formujúce roky života zažil počas spoločenského odmäku 60.rokov, keď bolo možné dostať sa k zaujímavým knihám a časopisom a kiná uvádzali premiéry svetových hitov len s niekoľkomesačným oneskorením.
V roku 1965, keď bol v poslednom ročníku ŠUPky, sa mladý Otis zúčastnil happeningu Podhradie. Bola to spontánna séria niekoľkých akcií pod vedením pražského hipíka Jirku Šťastného, ktorý nebol umelec, iba nadšenec a nekonformný človek. Na akciách sa zúčastnili predovšetkým študenti vyšších ročníkov ŠUPky, niekoľkí študenti filozofickej fakulty, či zopár ľudí z odborných kruhov. Pod vedením Jirku prechádzali účastníci happeningu asanovaným bratislavským podhradím, kde spontánne reagovali na priestory vyľudnených budov, nachádzali kinetické umenie v rozkývanej žiarovke visiacej zo stropu či prechod cez schodištia domov postavených na kopci za sebou premenovali na pätnásťposchodovú galériu. Mladý Otis bol nadšený.
Na akciách za zúčastnil ešte niekoľkokrát, v jednej z nich, ktorá mala byť akousi ponáškou na Getsemanskú záhradu, dokonca znázorňoval na kríži pribitého Krista. Už si nepamätá, v čej hlave nápad vznikol, ale nemyslí si, žeby tým chceli voči niečomu konkrétnemu revoltovať. Boli skrátka mladí, spontánni a doba priaznivá pre bítnický život.
archív pamätníkaNa fotografii zľava: Otis Laubert, Fero Maličký a Sväťo Mydlo okolo r.1964-1965.
Po skončení ŠUPky už v ďalšom štúdiu nepokračoval, hoci sa hlásil asi na štyri vysoké školy, keďže tak sa dalo vyhnúť povinnej vojenčine. Keďže bratislavská Vysoká škola výtvarných umení bola málo dosiahnuteľnou métou pre ľudí bez správnych kontaktov, hlásil sa radšej na pražskú Umprum. Pamätníkovi sa podarilo stať sa hrdým majiteľom modrej knižky (zdravotného potvrdenia o neschopnosti vojenskej služby, pozn. editora), nie však vysokoškolským študentom. Neašpiroval však na to, podmaniť si umelecký svet, živil sa rôznymi drobnými brigádami, ktoré akurát pokryli jeho nízke životné náklady. V tej dobe sa staral hlavne o to, ako naplno prežiť deň.
S umeleckým svetom sa Otis Laubert v druhej polovici 60. rokov stretával aj naďalej, hoci v ňom sám tvorivo neparticipoval. Istú dobu žil u bývalého spolužiaka zo ŠUPky Juraja Matáka na internáte na Kapitulskej ulici, ktorý zdieľali bohémski študenti akadémie so študentmi bohosloveckej fakulty.
mozole na rukách a bytové výstavy
August 1968 a začiatok okupácie zastihol pamätníka v izolácii, liečil sa totiž vtedy niekoľko mesiacov v nemocnici. Po svojom návrate do bežného života videl už len postrieľané fasády domov a kvety na miestach, kde niekoho zastrelili. Tie totiž pretrvávali v uliciach dlhé mesiace po prvotnom šoku z bezprostredného násilia invázie, všadeprítomných vojakov a zmenenej atmosfére v psychike a správaní ľudí.
Na Otisa najväčšmi doľahli straty blízkych, ktorí emigrovali. V danom období sa intenzívne stretával s úzkym okruhom spriaznených duší, boli skupinou asi ôsmich priateľov, ktorí si vymieňali kresby či navzájom čítali svoje básne. Medzi nimi bol aj dobrý priateľ pamätníka Vlado Weiser s manželkou Oľgou Urminskou. Keď Oľga čakala dieťa, Vladovi rodičia požičali páru svoju chatu v Lamači, aby sa mali kde uchýliť. Otis, ktorý v Vladom trávil celé dni v uliciach, šiel akosi prirodzene bývať s nimi.
Prespával v prístrešku na náradie a spomína si, že aj napriek nastupujúcej normalizácii tam spolu prežili pomerne šťastné obdobie. Jedného dňa však Otis svojich priateľov už viac doma nenašiel. „Vrátil som sa a Oľga, Vlado a malý Oleg neboli doma. To bol pre mňa dosť silný šok. Jednak to, že taký blízky kamarát bez mihnutia oka odíde na Západ, ujde, to znamená, že ja ho už nikdy neuvidím. A druhá vec, ostal som v cudzej chate, tak som pochopil, že zajtra musím odísť niekam inam. A to bol pre mňa veľmi silný okamih trpkého poznania, ovocie okupácie,“ spomína. Sám pamätník nikdy emigrovať netúžil. Ešte pred okupáciou sa mu podarilo získať pozývací list do Francúzska, ale nenáhlil sa odísť, myslel si, že sa tam bude môcť pozrieť hocikedy. Lenže prišiel 21. august a bolo po pozvaní.
Hoci v tom období ešte stále príliš aktívne netvoril, pociťoval represie režimu na vlastnej koži pomerne často. Príslušníci si mysleli, že majú absolútnu moc a aj to často a radi demonštrovali. „Dokonca aj civili. Išiel okolo mňa chlap, ktorý skríkol: ,Poď sem!‘ Samozrejme som sa neobzeral, pretože nie som pes, to nie je spôsob oslovenia človeka. On ma dobehol, schytil ma silno za ruku, spýtal sa ma, odkiaľ idem, pýtal si občiansky preukaz, skrátka taký veľmi stručný výsluch na ulici. Zapísal si všetky moje údaje a o tri hodiny sa mi stalo niečo veľmi podobné na inej ulici,” spomína si.
Brávali ho aj na výsluchy na policajnú stanicu, kde využívali všelijaké vyšetrovaco-ponižovacie metódy. Rozoberali mu napríklad patentnú ceruzu, či v nej nemá niečo schované, alebo ho nútili vyhrnúť rukávy či nie je potetovaný. Jeho ruky zaujímali aj inú dvojicu policajtov, ktorá ho raz zastavila. „Väčšinou chodili dvaja, jeden dobrák, jeden zlák. Som im ukázal ruky a ten druhý to komentoval: ,Pozri sa, aké panské šteňa. Ani robiť sa mu nechce, žiadne mozole.‘“
Iróniou je, že v tom období sa Otis Laubert živil hlavne manuálnou prácou. Po sérii krátkodobých zamestnaní sa mu vďaka spolužiakovi zo ŠUPky Ferovi Maličkému podarilo zamestnať v Zlatokove, kde osem hodín denne obsluhovali stroj, ktorý razil odznaky. Občas si v krátkych prestávkach zvykol pri stroji načrtávať svoje budúce umelecké diela.
Začiatkom 70. rokov žil Otis Laubert v malej práčovni, sem-tam niečo nakreslil či vytvoril koláž. Pohyboval sa na nezávislej výtvarnej scéne a v rámci jednej z takýchto akcií ho oslovil výtvarník Rudo Sikora. Ponúkol mu možnosť zúčastniť sa jeho Otvoreného ateliéru, akcie, ktorá sa v roku 1970 stala medzníkom v dejinách nezávislej výtvarnej scény. Otis Laubert na nej vystavoval svoje objekty ako jediný neakademik.
Keďže nebol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, verejne vystavovať nemohol. Byť súčasťou oficiálnej výtvarnej scény ho však ani nelákalo: „Už tie programy boli dosť často tematické, dosť často spoločenské zadania alebo politické, tak to som vonkoncom nemal záujem. Pretože ja som sa tým nikdy nezaoberal a vnútorne som sa s tým nestotožnil. To znamená, že nebol dôvod, prečo by som sa ja uchádzal o výstavu, neviem, 50 rokov prvého zjazdu KSČ alebo Víťazný február alebo takéto skvelé tematické zadania,“ konštatuje pamätník. Cestu k tomu, ako ukázať svoje diela aspoň úzkemu okruhu priateľov, si však našiel.
Prvá výstava sa uskutočnila ešte v sestrinom byte a nemala nijaký konkrétny program, Otisa skrátka zaujímal názor jeho umelecky založených a vzdelaných priateľov na jeho kresby a koláže. To bolo koncom 70. rokov, keď už tvoril o čosi intenzívnejšie ako predtým.
Keď mu rodičia v roku 1982 kúpili polovicu rodinného domu, jednu z miestností premenil na trvalý výstavný priestor, ktorý vtipne nazval Filiálkou Guggenheimovho múzea. Veľký vplyv na jeho domáce výstavníctvo mal neskoršie hlavne jeho francúzsky priateľ Etienne Cornevin. Ten sa dostal na Slovensko ako lektor francúzštiny, pôsobil najprv isté obdobie v Prešove a neskôr až desať rokov v Bratislave. Domáca umelecká scéna ho oslovila natoľko, že sa téme neoficiálnej výtvarnej kultúry v Československu rozhodol venovať svoju diplomovú prácu na parížskej Sorbonne.
archív pamätníkaOtis Laubert a jeho interpretácia vlajky, 80. roky.
Jeden z medailónov autorov mal byť venovaný aj Otisovi Laubertovi. Ten v tom videl príležitosť, ako Etiennovi ukázať, ako premýšľa. Prelistoval svoje početné „poznámniky”, do ktorých si zaznačoval kreatívne nápady a rozhodol sa v priebehu mesiaca zorganizovať štyri výstavy. „Bolo to krásne, ale náročné obdobie, pretože ja som robil celý deň, keď som prišiel o piatej-šiestej domov, tak som začal pripravovať výstavu. Väčšinou som to orientoval tak, aby som niečo stihol cez víkend a potom som si musel rozmyslieť, ktorý deň zavolám tých návštevníkov,” spomína si. Takto sa uskutočnili výstavy Black and White, Hyperkoláž, Polosochy, Šaman a Interpretácia detskej hračky Gašparko a asi najvýznamnejšia z nich, Outsider.
Otis bol na každej z výstav autorom, kurátorom aj vrátnikom. Starostlivo pripravený zoznam hostí rozdelil do menších skupiniek, každá mala presný čas, na ktorý sa mala dostaviť pred dvere „filiálky“. Cieľom bolo previesť výstavou za niekoľko hodín vyše sedemdesiat ľudí. Na základe toho si Otis vyrobil medzi oneskorencami aj niekoľko nepriateľov. Stačilo tiež málo a tajné výstavy mohol niekto poľahky udať ako nepovolené zhromažďovanie. „To už bolo po tých výsluchoch, čiže my sme vedeli, že jednak hrozí infiltrácia a jednak hrozí aj bežný strach, že niekto sa bez nátlaku, alebo len z radosti pochváli: ,Bol som u Otisa, videl si tú zakázanú výstavu?‘“ Napokon však Otis kvôli domácim výstavám opletačky so zákonom niky nemal. Na výsluchy sa dostával kvôli iným veciam, či už účasti na bytových prednáškach, alebo na jazzovom festivale.
konečne v povedomí verejnosti
Prvá „mimobytová“ výstava Otisa Lauberta prebehla v Orlovej na Ostravsku v roku 1981. Stále však ešte nešlo o oficiálnu udalosť. Krycím manévrom bolo, že sa akcia konala pod záštitou Spolku sběratelů a přátel exlibris, čo bola vlastne výmenná platforma pre nezávislé československé umenie. V Česku vystavoval aj v Brne a v Prahe, aj naďalej to však boli pomerne undergroundové podmienky a využívali sa primárne nevýstavné priestory, ako hudobný klub, vestibul domu umenia či nádvorie galérie.
archív pamätníkaOtis Laubert (vľavo) a Etienne Cornevin v Brne v 80. rokoch.
Na Slovensku sa Otisovi podarilo prvýkrát predstaviť svoje diela verejnosti až na konci perestrojky, a to vďaka historičke umenia Zuzane Bartošovej. Vystavoval tak napríklad vo vestibule budovy Slovenského rozhlasu. Bol taktiež prvým predstaviteľom neoficiálnej výtvarnej scény, o ktorom vyšla monografia - v roku 2001 zásluhou kunsthistoričky Jany Geržovej.
Otis Laubert nebol nikdy revolucionárskym typom. Súhlasil síce s myšlienkami Charty 77 či manifestu Dvetisíc slov, nepriebojná povaha či prirodzená obava z možných následkov mu však bránili priamo sa angažovať. Niečo sa v ňom zlomilo až v roku 1989. Dňa 19. novembra sa preto spolu s ďalšími výtvarníkmi zúčastnil legendárneho stretnutia v Umeleckej besede, ktoré podnietilo vznik Verejnosti proti násiliu. (Viac o Rudolfovi Sikorovi si prečítajte TU.)
Pamätník sa potom zúčastňoval aj na ďalších akciách v rámci Bratislavy. Spolu s ďalšími zúčastnenými vytvorili po revolúcii umeleckú Skupinu A-R.
Z hľadiska tvorby sa pre Otisa pádom režimu veľa nezmenilo, keďže vo svojich dielach nebol nikdy poplatný režimu, ale ani sa voči nemu nijako obzvlášť nevymedzoval. Bol však rád, že sa konečne mohol dostať do povedomia verejnosti. „Ja chcem hovoriť k ľuďom, a keď vidím, že to je jediný jazyk, ktorý ovládam je výtvarný, tak ma teší spätná väzba. Je to pre mňa druhý najvýznamnejší honorár,“ zamýšľa sa. Keď sa pozrie na súčasných umelcov, zdá sa mu, že im často chýba nápad. Je však rád, že to neplatí pre všetkých. Dodnes totiž tvorí práve vďaka pomoci spriaznených mladých umelcov, primárne Annamárie Juhásovej, Barbary Fehérovej a Dominika Hlatkého, ktorí mu pri realizácii jeho prác asistujú už desaťročie.
Archív pamätníkaUmelec a jeho súčasní spolupracovníci. Zľava: Annamária Juhásová, Otis Laubert, Inés Andučičová, Matúš Roman, Dominik Hlatký, Samo Kollárik.Otis Laubert Vystavoval v Mattress Factory v Pittsburghu, Slovenskej národnej galérii, Národní galerii v Prahe, Galérii Sonia Rosso v Turíne, Milano Flash Art Show, Pulse New York, Pulse Miami, Galérii 19, SPACE Gallery a ďalších. Je držiteľom ceny nadácie Tatra banky za výtvarné umenie za rok 2015.